17.-21.4.2025

Záver tejto zimy je biedny a to nám uľahčuje rozhodovanie, čo s voľnými dňami cez Veľkú noc. Lyže odkladáme a do auta balíme lezeckú výstroj. A tiež bicykle, v Taliansku sa zídu. 

Maribor, Slovinsko

Vo štvrtok pred Veľkonočným piatkom padáme z domu až po práci. Chceme dôjsť len do Mariboru, čo sa nám aj podarí po 9 večer. Z dôvodu mojej prehnanej šetrnosti a tiež pešej dostupnosti do centra zvolím na prespatie hostel . Viem, že je to hlavne pre mladých, ale tento hostel má aj dvojposteľové štúdio s kuchynským kútom, čo je úplne vyhovujúce a tiež miestnosť pre bicykle . Kľúč od izby je v lockeri a na nočnom stolíku nás čakajú štuple do uší. Užitočná vec, hlavne keď hneď oproti hostela je nočný klub s poriadne hlasnou diskotékou. Ale žiadne štuple nezabránia prieniku hluku sirény z požiarneho alarmu. Sú 4 hodiny ráno , alarm huláka, žiaden oheň však nikde nevidíme, ani necítime dym. Beháme po chodbe viacerí a ňucháme, nikde nič podozrivé. Ale myšlienku vrátiť sa do postele zavrhneme, v tomto hluku sa spať nedá. Odrazu pred hostelom zastanú 3 autá strážnej služby a z nich sa vyroja asi 8 ťažkoodenci. Nabehnú do hostela a hľadajú zdroj dymu, ktorý spôsobil spustenie alarmu. Nakoniec ho nájdu na susednej izbe, kde si obyvatelia o 4 ráno robili toasty , Podľa pokynov, ktoré sme našli v izbe, ich to bude stáť 50 eurovú pokutu. Hlavné je, že ťažkoodenci vypli ten hluk a my môžeme konečne spať. 

Po ťažkej noci sme ráno ešte unavení, ale raňajky a káva to spravia. Izbu vyprázdnime, bicykle si ešte necháme v hosteli a pešo sa vyberieme do mesta. Za pár minút sme na Hlavnom námestí. Je tu celkom pekne, prejdeme sa po námestí, pozrieme si starú renesančnú radnicu a zbehneme dole k rieke Dráva. Tu sa nachádza Dom Starej révy, najstaršej révy na svete, ktorá má viac ako 400 rokov a je zapísaná v Guinessovej knihe rekordov. Volá sa Stará Trta. Je chránená len malým plôtikom, v dome, pri ktorom sa nachádza, je múzeum a predávajú sa tu suveníry s tematikou starej révy. Napríklad zlaté náušnice v tvare listu révy. Môžete tu ochutnať aj mariborské vína, ale nie víno z tejto révy, to je nepredajné, zvykne sa len použiť ako dar pre významné osobnosti alebo sa nalieva pri zvláštnych príležitostiach. Odtiaľ prejdeme k tržnici, kde sa predáva ovocie a zelenina a kvety. Vyberieme sa aj k Mariborskému hradu, ten však nie je ako slovenské hrady- na vysokom kopci nad mestom, ale v strede námestia, obklopený kaviarňami a reštauráciami. Bolo to luxusné sídlo šľachty a dnes si viete pozrieť interiér za poplatok, je tu aj regionálne múzeum. My dnu nejdeme, radšej sa už presunieme do mesta, kde budeme najbližšie 2 noci spať.

Postojnska jama, Slovinsko 

Po ceste máme najznámejšiu slovinskú jaskyňu Postojnska jama. Teraz by tam nemuselo byť až tak veľa turistov ako zvyčajne a počasie je nič moc, akurát vhodné na návštevu jaskyne, preto sa spontánne rozhodneme kúpiť si lístky online na 13:00. Čas, čo nám zostáva do 13-tej využívame na návštevu kaštieľa Predjama, ktorý je len o pár kilometrov ďalej. Ale tu už doprava hustne, cesta je úzka a keď prídeme ku kaštieľu, tak nám neostáva čas na nič iné ako 1 fotku z diaľky a musíme sa otočiť na cestu späť, aby sme vstup do jaskyne stihli. Podľa kapacity parkoviska vidíme, že by tu mohlo byť aj oveľa viac turistov, nám sa však zdá, že ich je tu aj teraz požehnane. Majú to však dobre zorganizované a presne o 13:00 sedíme vo vláčiku, ktorým sa dostaneme do útrob jaskyne. Je to celkom divoká jazda pomedzi kvaple a aj pomerne dlhá. Táto jaskyňa je obrovská, je to viac ako 20 kilometrov dlhý jaskynný systém, vytvorený podzemnou riečkou Pivka. Vláčik nás vyklopí hlboko vo vnútri jaskyne a ďalej už postupujeme so sprievodkyňou. Výklad je nezaujímavý, v našich jaskyniach tomu dávame viac šťavy, ale jaskyňa ako taká je pekná. Pre nás je najzaujímavejšia časť, kde sa dozvedáme  o endemickom živočíchovi, jaskynnom tvorovi jaskyniarovi vodnom. Je skoro slepý, ale na svetlo je citlivý, preto keď prechádzame okolo akvária, v ktorom ho môžeme vidieť, nesmieme na neho svietiť mobilmi a ani hlasno hovoriť, lebo sluch ( aj čuch ) má vyvinutý veľmi dobre. Je to len taký malý červíček, má bielu farbu, preto ho Slovinci nazývajú ľudská ryba. Pešia prehliadka sa končí návštevou jedinej podzemnej pošty na svete, kúpime si pohľadnicu a známku a pošleme ju svokrovi. Potom opäť nasadáme do vláčika a po 1,5 hodine sme späť na svetle.

Odtiaľto už do Komenu, dedinky kde bývame, máme len necelú hodinu jazdy, zídeme z diaľnice a cesta nás vedie krasovým krajom s množstvom viníc. Nádherné sú pohľady na vinice, kde sa vínne révy šplhajú po starých drevených koloch. Každú chvíľu sú odbočky na vinárstva, už sa teším na ochutnávku miestneho vína. 

Ubytovanie v Komene je rovno nad krčmou. Sú tu 4 apartmány, okrem nás nemajú však ani jedného hosťa, opačná situácia je v krčme, tam je štamgastov dosť. V tom našom apartmáne opäť nachádzame štuple do uší a tiež upozornenie, že občas býva v krčme hluk. Vraj, keď bude priveľký, nemáme váhať im to prísť povedať, alebo ešte lepšie, pridať sa k ním. Okrem štupľov sme dostali aj fľašu miestneho vína ( môžem hneď začať ochutnávať ), orechový koláč a veľkonočné čokoládové vajíčka. To je milé. 

Zámok Miramare, Taliansko 

Ešte stále je len poobedie, príliš skoro zaliezť do apartmánu. Zložíme si veci a opäť sadáme do auta. Zbehneme do Talianska na večeru. A pred večerou na trochu kultúry- konkrétne navštíviť zámok Miramare na brehu Jadranského mora, ktorý je len kúsok od Komenu. Po pár kilometroch jazdy prichádzame na slovinsko-taliansku hranicu. Je tu len opustená búdka s tabuľkou Taliansko, nič viac. A o pár kilometrov ďalej schádzame z krasovej plošiny, ktorá sa nachádza vysoko nad morom až po úroveň mora po jednej z najkrajších panoramatických ciest Talianska Strada Costiera . Zaparkujeme pri zámku Miramare a pešo sa vydáme na obhliadku. Do zámku nejdeme, jednak už je neskoro na vstup a jednak nás nijako nezaujíma život rakúskeho arcivojvodu Maximiliána, ktorý daj zámok postaviť v 19. storočí. Viac nás láka zámocký park, ktorým je zámok obklopený. Záhrada je krásna a rozľahlá, s 2 zónami, jedna v štýle anglickej záhrady a druhá v talianskom štýle. Je v nej aj množstvo exotických rastlín, napríklad bambusov, niektoré sem Maximilián poslal z Mexika, kde skončil ako mexický cisár. Záhrady pomaly zatvárajú a je najvyšší čas na večeru. Vygooglime nejakú malú pizzériu v dedinke Aurisina. Interiér ako z 80.-tych rokov, kuchár je špinavý ako baník arabského pôvodu a záchod je šlapací, ale jedlo je výborné a víno tiež. 

Santa Croce a Terst, Taliansko

Noc bola celkom kľudná, z krčmy síce bolo počuť zábavu, ale nijak zvlášť hlasnú, ani štuple sme nemuseli použiť. V cene ubytovania sú aj raňajky, sú typické talianske, croissant alebo toast a káva s džúsom. Hneď vedľa krčmy je ( presne tak ako na slovenských dedinách ) kostol, obchod a trhovisko. Na trhovisku ujo predáva svoje výrobky. Kupujem si víno Kraški Teran z lokálnej odrody hrozna a tiež ocot a šťavu z Teranu.

Opäť prebehneme cez hranicu a mierime do Santa Croce. Tento slovinsko-taliansky kras má mnoho lezeckých oblastí, sprievodcu sme si kúpili pred pár rokmi, keď sme boli v Slovinsku pri mori. Teraz sme si v ňom vybrali skalky v Santa Croce kvôli väčšiemu počtu ľahkých ciest. Odparkujeme veľa cesty asi 500 metrov od skál a ideme pešo. Autom sa síce dá dostať až pod skaly, ale keďže nosíme aj bicykle, sme pridlhí na manévrovanie v úzkych starobylých uličkách Santa Croce. Najväčšia skala je už skoro celá obsadená skupinou mladých ľudí s deťmi, majú naťahaných viacero ciest. Nejaké nám nechali a tak sa rozcvičíme na troch ľahších cestách a potom dáme 3 ťažšie a to nám aj na prvé tohtoročné lezenie stačí. Takéto lezenie na vápenci sa nám páči, zo skál je výhľad na more, sme vysoko nad ním, ale už začína byť veľmi horúco, lebo slnko teraz pečie rovno na skaly a na nás. 

Zbalíme sa a autom sa odvezieme na promenádu vedúcu od zámku Miramare k Terstu. Nájdeme voľné parkovacie miesto, prezlečieme sa do cykloodevu a sadáme na bicykle. Cyklotrasa vedie popri mori, trochu ide aj po ceste, ale väčšinou je to cyklochodník, takže sa nám ide dobre. 

V Terste je celkom rušno, asi viac domácich ako turistov, veď je dnes veľkonočná sobota, ľudia si užívajú viacdňové voľno. Prejdeme si celé centrum , najväčšie námestie Piazza Unità d'Italia a aj najkrajšiu časť Terstu- kanál Grande, lemovaný kaviarničkami a reštauráciami.  Dáme si kus pizze a spravíme aj nejaký nákup v Eataly, čo je ideálne miesto na kúpu talianskych špecialít a ochutnávku talianskej kuchyne. Sadáme na bicykle a ideme späť k autu. Rozhodneme sa späť do Slovinska vrátiť inou cestou a tá vedie okolo majáku Víťazstva, z ktorého je vraj pekný výhľad na Terst a more. Na vstup však treba čakať a to sa nám nechce. Pokračujeme v jazde a stúpame nahor na náhornú plošinu ku kostolu, ktorý sme videli zdola od mora. Odtiaľto je nádherný pohľad na celý Terst a na more, tu neďaleko sa nachádza aj ďalšia lezecká oblasť, už však nemáme energiu sa tam ísť pozrieť. Sme hladní, googlime reštaurácie, no ale sme v Taliansku, tu sa pred siedmou večer reštaurácie neotvárajú. Kým nejakú otvoria, skočíme sa pozrieť na Castello di Duino, po slovinsky Devinski grad. Čiže hrad Devín. Reštaurácie síce ešte nie sú otvorené, ale zato hrad je už zavretý, a to starý aj nový. No nič, namiesto hradu navštívime talianske potraviny, však sa treba zásobiť olivovým olejom aj olivami, a potom si vyberieme našu včerajšiu reštauráciu. Kuchár sa od včera neprezliekol, ale jeho pizza chutí vynikajúco. 

Večer je v krčme pod apartmánom hlučno, a k tomu aj kostol oproti vyzváňa o dušu. 

A ráno tiež, ľudia chodia s košíkmi, zrejme aj tu sa posväcuje jedlo. Naše raňajky posvätené nie sú a sú navlas rovnaké ako včera, len štamgasti chýbajú, asi sú v kostole. 

Štanjel, Slovinsko

Dnes našou prvou zastávkou bude dedina Štanjel, ktorá nás zaujala cestou sem. Vtedy sme ešte netušili, že toto malé historické mestečko je jednou z najstarších osád slovinského Krasu . Je postavené terasovite na malom vŕšku a je naň krásny pohľad z cesty. Vojdeme hradnou bránou za hradby mestečka a sme očarení kamennými domami a úzkymi uličkami. Hneď v prvej je otvorený obchodík s umeleckým predmetmi. Majiteľka predáva aj venčeky na dvere. Zaujme ma venček z maňušiek . Majiteľka nám vysvetľuje, že v Štanjeli je tradícia na jar si urobiť takýto venček, celý rok ho mať na dverách domu ako ochranu pred zlom a o rok na jar ho rituálne spáliť a urobiť si nový. Neodolám a 1 venček si kupujem. Okrem mestského opevnenia a kostola sv. Daniela je najvýznamnejším dielom v Štanjeli Ferrariho záhrada- Ferrarijev vrt. Tieto záhrady navrhol jeden z najznámejších slovinských architektov Max Fabiani pre terstského lekára Enrica Ferrariho. Záhrada je krásna, najzaujímavejšie je jazierko s ostrovčekom a mostíkom, ale aj altánok s výhľadom na slovinský Kras a jeho vinice. Zo záhrad prejdeme na hradné nádvorie, kde sú steny vyzdobené veľkoformátovými fotografiami z okolia a popri hradbách umiestnené stoly kaviarne a tak si tu pred odchodom ešte dáme kávu. 

Prosecco, Taliansko

Poslednú vec ešte máme v pláne urobiť v Taliansku: dať si prosecco v Proseccu. Takže opäť cez hranice do Talianska. Odparkujeme v Santa Croce a do Prosecca sa vyberieme na bikoch po vyznačenej cyklotrase vedúcej krasovou krajinou. Chvíľu je asfaltovaná, ale veľmi rýchlo sa z nej stane lesný chodník s kamenistým povrchom. Po chvíli šlapania do kopca sa ocitneme na vyhliadke, Jadranské more je hlboko pod nami, zámok Miramare na dohľad, je to krásne. Pokračujeme až do Prosecca. Cestou stretávame ľudí, ktorí voľačo zbierajú v lese. Pýtam sa jednej mladej slečny, čo to zbiera. Vraj divokú špargľu, tak to sme ešte nikdy nevideli rásť. Cestičku lesom lemujú rôzne krasové útvary, aj jaskynky. Do jednej nazrieme, je to len taká diera v zemi, pripomína to našu Silickú planinu. Po 5 kilometroch sme v Proseccu. V strede dediny je reštaurácia, volá sa Društvena gostilna. Sme síce v Taliansku, ale vplyv Slovinska je veľký, nápisy sú tu dvojjazyčné. Pred pár rokmi bola moja kolegyňa v Proseccu a tiež ako my prišla do tejto krčmy na prosecco. A oni ho nemali!. História Prosecca siaha až do starovekého Ríma, kde sa víno z oblasti okolo dedinky Prosecco pri Terste spomína už v 2. storočí. Sadáme si v gostilne k neprestretému stolu, sú len 2, väčšina stolov je už pripravená na nedeľňajších návštevníkov, ktorí sem dnes zavítajú na veľkonočné menu. To pozostáva aj zo špargle, pravdepodobne nazbieranej v tunajších lesoch. Príde čašník a ja sa ho pýtam. Máte prosecco? Of course, znie jeho odpoveď. Tak si dáme štvrťku na ochutnanie. Dali by sme aj viac, ale ešte nás čaká cesta na bicykloch späť do Santa Croce a potom už presun autom domov na Slovensko. Späť ideme opäť lesom, ale trochu kratšou cestou. Zastaneme len na to, aby sme pozreli, či sa aj nám podarí nájsť špargľu. Nejakú nachádzame, ale ešte je veľmi mladá, má tenké steblá , ktoré ešte nie sú vhodné na zbieranie. Pri aute sme rýchlo, nemôžeme však od mora odísť a ani raz sa neokúpať. Vyberieme sa na opačnú stranu od Terstu , na pláž dediny Sistiana. Ľudia sa tu plážujú, ale nekúpu. Voda je celkom dobrá, trochu si zaplávame a potom si v reštaurácii v prístave kúpime na cestu domov vyprážané kalamáre. Aspoň nám cesta bude dobre ubiehať, kým sa budeme kŕmiť chutnými krúžkami kalamárov.  

V Rakúsku na benzínke nás osloví dvojica mladých ľudí, či by sme ich nevzali do Bratislavy, odtiaľ plánujú chytiť stop domov do Prahy alebo aspoň do Brna. Rozprávajú nám, ako strávili Veľkú noc stopovaním z Prahy do Chorvátska a teraz idú späť. Každý by predpokladal, že sa boli v Chorvátsku okúpať v mori, ale oni boli v Liberlande. Málokto z vás asi počul o Liberlande. Ani my nie. Mládež nám vysvetľuje, že Čech Vítek Jedlička sa v roku 2015 rozhodol  územie 7 km2, ktoré nepatrí nikomu, vyhlásiť za Slobodnú republiku Liberland. Toto územie vzniklo pohybom koryta Dunaja, ktorý tvoril prirodzenú hranicu medzi Srbskom a Chorvátskom. Srbsko uznáva ako medzinárodnú hranicu súčasné koryto Dunaja , ale Chorvátsko trvá na vymedzení podľa historických hraníc katastrov tunajších obcí, pričom tieto hranice vedú pôvodnou trasou toku Dunaja.  A tak medzi tým vznikol priestor nikoho. Kým neprišiel Vítek a nevyhlásil ho za novú republiku. Už 10 rokov bojuje o uznanie štátu, ale zatiaľ sa mu nedarí. Vyhlásil sa za prezidenta krajiny a krajina má aj svoju menu Liberlandský Merit. S mottom Ži a nechaj žiť si vraj získal dosť prívržencov, keďže hlása, že v jeho krajine nebude zaťažovať ľud zbytočnými nariadeniami a daňami. Pýtame sa mladých ľudí, že čo tam vlastne na tých 7 km štvorcových je. Vraj nič. Ale že toľko divo žijúcich prasiat ešte nikdy nevideli. Tak a už vieme, čo bude našou najbližšou zastávkou na ceste na Balkán :-)

Heslo Expedície: Na prosecco do Prosecca!