15.6.-28.6.2024

Počuli ste už tie reči o Rumunsku, že je to krajina, kde žijú len Rómovia, kde nie sú cesty, kde vás okradnú a kde sa chodí len na offroadové dovolenky?  Určite to nie je obľúbená dovolenková destinácia, lebo ani v jednom kníhkupectve nemajú žiadny bedeker o Rumunsku. Nakoniec sa Mariane podarí jeden strašne hrubý a podrobný, a teda dosť nepraktický kúpiť v obchode a mne na internete objednať použitý, obľúbený Marco Polo bedeker, ale 20 rokov starý. Podľa neho nemáme radšej na ulicu v noci vychádzať, ani jazdiť autom v noci po cestách a v žiadnom prípade nemáme fotografovať Rómov. A ešte, že pohár treba dopiť do dna- s tým by sme nemali mať žiaden problém. Veď už čoskoro uvidíme na vlastné oči, ako to s tým Rumunskom naozaj je. 

Rumunsko

Veselý cintorín Cimitirul Vesel v Sapante

Na prvý deň sme naplánovali dlhý presun severným Rumunskom až do Voronetu. Asi v polovici cesty si dáme prestávku v Sapante. Z domu odchádzame o 7.00 ráno a za 4 hodiny sme na hranici Maďarska s Rumunskom, čakáme na hranici len polhodinu a pokračujeme v ceste až do Sapanty. Cestou prechádzame aj cez dedinu s názvom Ľudovítove údolie. Musí tu žiť silná slovenská komunita, lebo nápis je v slovenčine. 

Sapanta je známa svojim unikátnym veselým cintorínom. Leží tu asi 600 ľudí z obce a všetci majú na drevených náhrobných krížoch vyrezané svoje životné príbehy, čím boli, alebo ako zomreli. Tieto kríže začal vyrezávať a maľovať Stan Ioan Patras ako 14 ročný a robil tak viac ako 40 rokov, kým nezomrel a teraz v jeho diele pokračujú jeho následníci. Za vstup sa platí malý poplatok, 2 eurá, stretávame tu veľa turistov, zväčša Rumunov ale aj zopár českých motorkárov. Náhrobky sú samozrejme v rumunčine, preto necháme google nech nám nejaké preloží a mnohé sú dosť vtipné. V strede cintorína je kostol s krásnymi nástennými freskami, aj ten sa oplatí pozrieť.

Po malom obede a káve pokračujeme do Voronetu. Ešte raz si spravíme krátku pauzu, v horskom sedle Pasul Prislop , kde vidíme aj lyžiarske stredisko s celkom dobre vyzerajúcimi svahmi. Chatár v chate v sedle nás učí naše prvé rumunské slová Dobrý deň, čo je strašne ťažko sa vyslovujúce slovo Bun Ziua, trochu ľahšie ďakujem-  multumesc a najľahšie slovo Na zdravie - Norok! Vo Voronete sme večer, dnes už okrem večere a malej prechádzky nepodnikneme nič.

Voronet

Vo Voronete sa nachádza jeden z kláštorov, ktoré sú pamiatkou svetového dedičstva Unesco kvôli svojim nádherným stenám pomaľovaným gotickými freskami. Kláštorov je 5 a ten vo Voronete má najzachovalejšiu farbu na freskách, takzvanú voronetskú modrú, ktorá je rovnako slávna ako tizianová červeň. Kláštor je otvorený od 9.00 ráno, preto keď do neho vstupujeme, opäť za malý poplatok, ešte je tu len niekoľko ľudí. Fresky nám pripomínajú komiksy, na južnej strane budovy, ktorá asi najmenej trpí dažďom a vetrom, sú tieto fresky pekne zachované. Pohľadom nájdeme kresbu Ježiška v kolíske, je rovnako neproporčný ako bábika Barbie. 

Cestičku vedúcu ku kláštoru lemujú stánky a obchodíky so suvenírmi. Zaujme nás možnosť dať si urobiť fotku v rumunských krojoch. Pýtame sa obsluhujúceho dievčaťa, či sa dá urobiť len elektronická fotka, nepotrebujeme papierovú, chceme ju len do fotoknihy, bude to pekná titulná fotka. Vraj nie, musia nám dať aj fotku vytlačenú a nalepenú na drevenej podložke, ale že sa na to dá prilepiť aj priložený magnet a dať na chladničku. Super, vždy sme túžili mať fotku s Marianou a Majom na chladničke! :-D. Necháme sa dievčinou nastrojiť do rumunských krojov a naaranžovať s pozadím rumunskej dedinky. Dievčina robí fotky z každej strany a keď sa jej zdá, že sa málo usmievame, volá na nás: hihi-haha! Potom si vyberieme z fotiek jednu, ktorú si chceme dať aj vytlačiť a ideme na kávu, kým sú fotky hotové. Tak a máme prvý suvenír z Rumunska, veľmi personalizovanú magnetku za 8 EUR.

Ďalším z kláštorov je Humor, má sympatické meno a okrem toho je odtiaľto vzdialený len niekoľko kilometrov. Je podobný Voronetu, tiež veľmi pekný a fresky na jeho stenách sú najstaršie z týchto 5 kláštorov. A opäť je okolo neho plno stánkov so suvenírmi. Kupujem si krásnu deku zo 100% merino vlny na manželskú posteľ, za 50 EUR. Musím sa nad sebou zamyslieť. Ak si v každom mieste, kde zastaneme, niečo kúpim, auto zapraceme až po vrch. 

Lacul Rosu a Bicaz

Jazero Lacul Rosu, čiže Červené jazero alebo niekedy nazývané aj Vražedné je obľúbená rekreačná oblasť Rumunov. Ostaneme tu 2 noci, v penzióne Ardelean Casa niekoľko kilometrov od jazera. V penzióne nikoho nenachádzame, ale izby sú pripravené a všetko je otvorené, bez problémov sa dostaneme do dvora, aj do izieb a ubytujeme sa. Hneď susedný dom je malý obchod, kúpime si nejaké jedlo a urobíme piknik na dvore v altánku. Poobedie chceme využiť na prechod autom tiesňavou Bicaz k jazeru Lacul Rosu. Cesta cez tiesňavu je veľmi pekná, lemujú ju vysoké skalné steny a na miestach, kde je to možné, sú postavené stánky s jedlom a suvenírmi. Za zhruba pol hodinu sme pri jazere. Jazero vzniklo zosuvom veľkej časti zalesneného svahu do malej vodnej plochy. Aj za krásneho slnečného dňa vyzerajú strašidelne polámané kmene jedlí, ktoré stále trčia z vody. Vysoko nad jazerom je vyhliadka, okrem nás k nej smeruje veľa turistov. Nečudo, výhľad je krásny. 

Po návrate do penziónu sa zoznámime s domácim pánom. Tradične, skoro po slovensky, domáci pán vytiahne fľašu domácej pálenky a ponalieva. Škoda, že po anglicky rozumie len málo, plynule hovorí len nemecky, preto s ním komunikuje len Peťo. Potom zistíme, že ženu má Maďarku, takže vie niečo aj po maďarsky, ale to ničomu nepomôže, keďže my nie. Je to horolezec- aká náhoda, práve sa vrátil z Peru. Pýtame sa ho na via ferraty v okolí, máme vyhliadnuté 2 a nevieme sa rozhodnúť, ktorú si vybrať, odporúča Wild Ferenc a my si necháme poradiť . Okrem toho je aj poľovník a keďže sa zaujímame  o medvede, navrhne nám, že nás na ďalší večer zoberie na postriežku. Samozrejme, nebudeme na medvede strieľať, len ich pozorovať, ak budeme mať to šťastie. 

Via ferrata Wild Ferenc C/D

Ráno sa vymoceme čím skôr, kým ešte nie je príliš horúco. Na ferratu sa nastupuje pri jazere Lacul Rosu, preto absolvujeme cestu tiesňavou ešte raz a je ešte krajšia takto ráno, keď sme tu skoro sami. Zaparkujeme pri hoteli Jasicon a odtiaľ za pol hodinu sme pri nástupe na ferratu. Obtiažnosť ferraty je C/D, je celkom výživná a vzdušná, s jedným mostom, ktorým prechádzame ponad priepasť . Po hodine sme na vrchole pri kríži. Tak odtiaľto je úplne luxusný výhľad na jazero Lacul Rosu. Zostup nám trvá asi hodinu, spestrujeme si ho zberom buriny do šalátu. Skoro všetko, čo rastie na lúke a v lese je jedlé. Mariana buriny pozná a preto sa ani veľmi nebojíme, že nás otrávi. 

Na obed sa odvezieme ku priehrade Bicaz, berieme aj plavky, že sa budeme kúpať, ale keď tam dorazíme, začne pršať. tak si dáme len super rybací obed v prístave a vrátime sa do penziónu. 

Večer o 8:30 odchádzame s domácim pánom na medvede. Vezie nás on vo svojom Dusteri, po krátkej jazde 80-tkou po meste, počas ktorej sa celý čas otáča dozadu a rozpráva sa s nami, odbočí na lesnú cestu. Spomalí len mierne, celý čas rozpráva a my sa držíme ako kliešte, aby nás nevytrúsil z auta. Radšej sa ani nepozerám z okna, lebo zrázy vedľa cesty ma trochu znervózňujú. Konečne sme pri prvom stanovišti. Auto necháme na ceste a pešo ideme k posedu. Našľapujeme potichu, na špičkách a jeden druhého obviňujeme, že príliš šuchoce. Posadáme si a konečne sme všetci ticho. Sedíme a čumíme na čistinu pred nami, je na nej vysypaná kukurica, krmovisko pre zver. Dlho sa nič nedeje a potom sa ukáže zajac, prehupká cez čistinku a zmizne v lese. Stále čakáme na niečo väčšie. Potom sa začnú hýbať stromy pred nami a vieme, že niečo veľké prichádza. Nie je to medveď, ale diviak, pokojne sa kŕmi na kukurici, keď zrazu vystrie hlavu, niečo zavetrí a zmizne v lese. Dúfame, že zavetril medveďa, ale nie, asi sme to boli my. Presunieme sa na druhé stanovište, ale tu príde len jedna srnka a inak nič. A už je tma, takže keby aj niečo prišlo, neuvidíme to. Preto sa poberieme domov, a aj napriek tomu, že sme medveďa nevideli, čo neznamená, že nevidel on nás, sme veľmi spokojní. Bodkou za super večerom je kalíšok "pálinky" s domácim pánom na dvore pred spaním. 

Moldavsko

Dnes na 2 dni opustíme Rumunsko. Toto je jedinečná príležitosť navštíviť Moldavsko, najchudobnejšiu krajinu Európy a vraj aj najmenej navštevovanú. Za 4 hodiny sme na hranici. Vypíname dáta, pretože opúšťame EU, do hlavného mesta Kišiňov by sme mali trafiť aj bez máp v mobile, navigácia v aute musí stačiť. 

Na hranici sa zaraďujeme do radu pre EU, ale to sme si nevšimli, že je to len pre diplomatov. Preto tu nikto nečaká! Colník nás sfúkne, že či sme my diplomati?! Ale nakoniec nás pustí, keď pochopí, že sme hlavne slepí a nevideli sme označenie CD. Zastaneme hneď za hranicou, potrebujeme zistiť, ako je to tu so zákonným poistením a platbami za cesty. Baba, čo sedí na kraji cesty na obrubníku nám vysvetlí, že si treba kúpiť e-vignete, čiže diaľničnú známku. Pokiaľ vieme, v Moldavsku žiadne diaľnice nie sú, ale samozrejme, radi im prispejeme na výstavbu kúpou známky. Vojdem do prvého stánku s predajom e-vignete a tam leží pani na lavici a iba ma rukou poležiačky posiela do ďalšieho stánku. Neviem, či má obednú pauzu a len si dáva šlofíka, ale vyzerá to skôr, že je riadne pod parou. V druhom stánku sa nám podarí úspešne e-vignete kúpiť, za 4 eurá, z tohto tak skoro tie diaľnice nepostavia. Na benzínke natankujeme, liter nafty za 1 EUR, dáme teda plnú.

Dealul Bălăneşti , top of Moldova

Kým prídeme do Kišiňova, máme v pláne jednu veľmi dôležitú zastávku, neďaleko dediny Bălăneşti sa nachádza najvyšší bod Moldavska, nejedná sa o vrch, len malý kopček Dealul Bălăneşti s nadmorskou výškou 430 m. Chceme ho zaradiť do zoznamu absolvovaných najvyšších vrcholov krajín a bude to slušný úlovok. Nie náročnosťou túry, ale už tušíme, že najťažšie bude ho nájsť.

Ale nemysleli sme, že bude problém nájsť aj dedinu. Ideme podľa navigácie v aute a tá nás vedie po lokálnych cestách povedzme " slabej " kvality krížom krážom cez dediny. Keď sa z cesty stanú schody a my skackáme s autom dole schodmi, zvažujeme zapnutie dát a googlu. Nakoniec dedinu nájdeme aj bez toho s pomocou miestnych tetušiek. K vrcholu by mala viesť poľná cesta. Niekde treba zaparkovať a ísť asi trištvrte hodiny pešo. Smelo odbočíme z cesty do dediny a tu sa  asfaltová cesta stráca. Cesta je čoraz užšia a hrboľatejšia. Veď toto nemôže byť cesta pre autá! Ale je, sem-tam na niektorom dvore zahliadneme zaparkované auto. Je ich asi 5 v celej dedine, väčšinou rumunské značky, ale na jednej dacii je na kapote privarený znak mercedesu- moldavský hybrid ! Po chvíli sa cesta zhoršuje, až skončíme v nejakej húštine. Usúdime, že takto sa nikde nedostaneme, musíme vycúvať, niekde sa otočiť, vrátiť sa na asfaltovú cestu a skúsiť to z inej strany. Zastaneme pri nejakej babke a pýtame sa na cestu k Dealul Bălăneşti , krúti hlavou, že nevie. Ukazujeme aj obrázok v knihe, ale aj tak nevie, kde to je. Keď sa pomaly naspäť predierame dedinou, natrafíme na dvoch chalanov, možno 15 ročných s motorkou. Mariana sa ich ide spýtať a oni , zázrak, vedia, kde sa vrchol nachádza, ukazujú nám, kadiaľ sa máme vybrať. Potom Peťa napadne, že by nás tam mohli odprevadiť. A veru sa za 1 euro aj dajú nahovoriť, sadajú obidvaja na motorku a idú pred nami. Vedú nás krížom cez dedinu, po prašných cestách s hlbokými koľajami a ani náhodou sa nekrotia v rýchlosti. Frčíme za nimi, len sa tak za nami práši. A keď konečne zastanú, zisťujeme, že sme už celkom hore, pri kríži na vrchole Dealul Bălăneşti. Tešíme sa, že nemusíme ísť 45 minút pešo, lebo je asi 35 stupňov a praží slnko. Chalanom dáme 2 eurá, zaslúžia si, a ešte aj po jednej cigarete. Pre istotu si overíme, koľko majú rokov, tvrdia, že 18, aj keď sa na toľko nevyzerajú. Fotiť sa s nami nechcú , sú hanbliví, ale motorku si vraj na pamiatku odfotiť môžeme. Fotíme sa aj pri kríži a dokonca je tu aj turistický rázcestník, Pripisujeme do zoznamu krajín, kde sme boli na najvyššom vrchole našu 30. krajinu - Moldavsko, dosť raritný vrchol, sem príde naozaj málokto. 

Chalani dofajčia a na motorke zmiznú, My sa ešte chvíľu kocháme výhľadom a potom sa pomaly poberieme po poľnej ceste späť do dediny a odtiaľ do Kišiňova, hlavného mesta Moldavska. 

Zastavujeme sa na neskorý obed v tradičnej moldavskej reštaurácii, len pár km pred Kišiňovom. Prostredie je na úrovni, očividne sa tu zastavujú všetky zahraničné zájazdy a aj jedlo je výborné, ceny sme čakali nižšie, ale je to lacnejšie ako u nás.  

Kišiňov

Ubytovanie sme si našli v centre mesta v apartmáne Vaikor s 2 spálňami aj 2 kúpeľňami , obývačkou s obrovským akváriom a kuchyňou, je to celkom luxusne zariadené a chcú za to len 100 eur na noc. Apartmán sa nachádza hneď pri hlavnej tržnici, tomu sa tešíme najviac, raňajky sa pôjdu kúpiť tam. Keďže sme tak blízko centra, ideme si pozrieť mesto. Prejdeme sa po hlavnej ulici, po pešej zóne, pozrieme si Víťazný oblúk a jeden z mestských parkov. Práve parky sú vraj na Kišiňove najkrajšie. Ľudia sa promenádujú, posedávajú v kaviarňach, nevyzerajú byť chudobní. Ale sme v hlavnom meste, to je vždy iné ako zvyšok krajiny. Rozhodneme sa pre večeru v typickej moldavskej reštaurácii, kde sa podáva typické moldavské jedlo a my ho typicky po slovensky zhltneme akoby sme mesiac nejedli. Je to výborné!

Rovnako výborné je aj všetko, čo ráno nakúpime na tržnici, zelenina, ovocie, olivy, čerstvé syry, údené ryby... Kvalita jedla je oveľa vyššia ako u nás, ale ceny polovičné, alebo aj štvrtinové... Množstvo predávajúcich aj kupujúcich nepoukazuje na chudobu. Tržnica je obrovská, s osobitnou miestnosťou na syry, na ryby... a strašne veľa stánkov so zeleninou a ovocím. Ešte si dáme kávu v meste a môžeme vyraziť do vínnych pivníc Cricova. 

Cricova

Cricova určite patrí k najznámejším miestam Moldavska. Asi 15 km od Kišiňova 80 metrov pod zemou sa nachádza celé podzemné mesto so 120 kilometrami ulíc. Sú to vínne pivnice, chodby však pôvodne vznikli vyťažením vápenca, ktorý sa použil na výstavbu Kišiňova. My sme si kúpili len základný lístok na cca 1,5 hodinovú tour za 20 EUR, nechceme byť ako Jurij Gagarin, ktorý sa tu vraj stratil a 2 dni ho nevedeli nájsť. Výklad bude v rumunčine, nie preto, lebo ho v angličtine nerobia, ale preto, lebo anglický výklad je až na poobedňajšej tour a my už máme na poobedie iné plány. Veď sa nejako dohodneme. Lístky sme si zakúpili vopred cez webovú stránku vinárstva a táto základná prehliadka zahŕňa cestu elektromobilom po uliciach pivníc, ktoré sú pomenované po odrodách vín, prehliadku miestností, kde sa víno vyrába, uskladňuje- je ich tu viac ako milión fliaš, a miestností, kde sa konzumuje. Miestností na ochutnávku vína je viac a sú rôzne tematicky zamerané, sú honosne zariadené, vraj aj Putin tu oslavoval svoju 50-tku. Ukazujú nám aj archívne vína viac ako 100 rokov staré a aj rovnako starú becherovku. V miestnosti na výrobu sektu obdivujeme stojany  s tisíckami fliaš, kde zamestnanci ručne rotujú fľaše , čiže vyrábajú sekt tradičným spôsobom, tak ako sa robí aj francúzske šampanské. Okrem toho nám v kine premietnu krátky film o Cricova a tiež nám dajú ochutnať z fajného ružového. Pani, čo nás sprevádza, vie aj po rusky, tak napriek tomu, že máme zakúpený lacnejší rumunský výklad a zvyšok skupinky sú Rumuni, prekladá nám, čo povedala vždy, keď stíha, aj do ruštiny. To je naozaj od nej veľmi milé. Na záver v obchode kupujeme nielen víno Cricova, ale aj koňak za asi 5 EUR za fľašu. 

V pivniciach bolo asi o 20 stupňov menej ako vonku. Ako dobre, že sme pili len málo, inak by nám to víno riadne stúplo do hlavy, zopár takých ľudí stretávame po ceste k autu. 

Orheiul Vechi 

Ale my sme triezvi a ideme na ďalšiu moldavskú pamätihodnosť . Zadáme do navigácie Orheiul Vechi - kláštorný komplex Starý Orhei, ktorý je asi 50 km od Cricova. Navigácia nás vedie po celkom dobrej ceste, keď zrazu je pred nami značka, že pozor hranica. Prejdeme po moste cez rieku Dnester a naozaj tu je nejaká búdka, za ňou na nás mieria ruské tanky a z búdky nás zastaví colník a možno je to vojak, vyzerá tak. Pýta sa nás kam ideme. Nechápeme, čo je to za hranica, veď od hranice s Ukrajinou by sme mali byť ešte dosť ďaleko. Ukazujeme mu, že hľadáme Old Orhei, ale on netuší, čo to je, ani ako sa tam ide. Pýtame sa ho, čo je to za krajina, či je to ešte Moldavsko. Že vraj už nie, je to Pridnestrie. Tak ho požiadame o vstup do tejto divnej krajiny, ale len na to, aby sme sa otočili a vrátili sa späť do Kišiňova. Usúdime, že sa musíme niekde pripojiť na wifi, aby sme trafili do kláštorov, preto zastaneme na benzínke. Tam natrafíme na mladého Moldavčana, ktorý dobre hovorí po anglicky. A on nám vysvetlí, že to bolo Podnestersko, čo aj je, aj nie je Moldavsko. Podnestersko je fakticky samostatný štát od roku 1992, avšak nie je žiadnym iným štátom uznaný. Má samostatnú vládu, ústavu, armádu, menu aj vlastné štátne symboly. Drží nad ním ochrannú ruku Rusko, ruskí vojaci strážia hranice s Moldavskom, preto tie tanky. Ale vraj obyčajní ľudia chodia za prácou cez hranice každý deň, aj sa ženia a vydávajú za hranice a neriešia konflikt dvoch krajín.

Vygooglime správnu cestu do Trebujeni, kde sa Starý Orhei nachádza a pokračujeme po ceste, ktorá sa trochu, ale naozaj len trochu podobá na diaľnicu. 

Za vstup do archeologicko-historického komplexu sa platí malý poplatok, autom sa dá dostať až na vrchol 148 metrov vysokého vápencového útesu, v ktorom bol v 13. storočí vybudovaný unikátny jaskynný systém, kde žili pravoslávni mnísi. Na vrchole útesu je kostol, odtiaľ zídeme nižšie a vstúpime do diery v skale. Dostaneme sa do vnútra kláštora, stráži ho jeden mních, preto sa snažíme byť potichu, a tiež do prázdnych malých kobiek, kde mnísi bývali až do 18. storočia. Je to veľmi zaujímavé, vyjdeme na druhej strane skaly a máme krásny výhľad na celé údolie a rieku Răut hlboko pod nami. Potom zídeme dole z útesu do dediny Vila Etnica, kde poobdivujeme krásne staré domy. Kúpime si magnetku s QR kódom, po jeho nascanovaní si môžeme pozrieť krátke video s leteckým pohľadom na kláštor. 

Vraciame sa do Kišiňova a rozhodneme sa ísť rovno do niektorého parku s jazerom. V Kišiňove je takých parkov niekoľko a keďže je stále veľmi horúco, máme chuť sa okúpať. A okrem toho sme riadne hladní, veď už je skoro večer. Vyberáme jazero Lacul Valea Morilor, je to len malá odbočka z cesty k nášmu apartmánu. Okúpeme sa v jazere a v reštaurácii na brehu si dáme večeru z morských príšer a rýb, dokonca aj ustrice sme si objednali. Ako všetko jedlo v Moldavsku, aj toto je výborné. Po večeri sa vyberieme na malú prechádzku po brehu jazera, presne tak, ako to robia všetci miestni a sme absolútne spokojní s dnešným dňom. 

Ráno si stanovíme čas odchodu na 10:00. To znamená, že stihneme opäť navštíviť tú úžasnú tržnicu a nakúpiť jedlo aj na cestu, lebo dnes nás čaká pomerne dlhý presun až k delte Dunaja. Stihneme aj zbehnúť do mesta na kávu a potom už zamávame Kišiňovu na rozlúčku. Nevraciame sa do Rumunska rovnakou cestou, ideme južnejšie, čo najkratšou cestou do Tulcey, mesta, kde začína Delta Dunaja. Tu musíme nechať auto, ďalej sa už autom nedá, budeme sa plaviť.

opäť Rumunsko

Tulcea 

Dunajská delta s rozlohou viac ako 4100 km2 je druhou najväčšou v Európe. Asi 100 km pred ústim do mora sa hlavný tok Dunaja rozvetvuje na 3 veľké ramená, medzi ktorými sa rozprestiera rozsiahly labyrint ramien, kanálov, jazier, ostrovov. Ma sa budeme plaviť po Sulinskom kanále z Tulcey do Suliny, ktorá už leží na brehu Čierneho mora. 

Tulcea je veľké a škaredé mesto. Auto odparkujeme na dlhodobom parkovisku P+R na periférii, tu je parkovanie len 2 EUR na deň, čo je o dosť lacnejšie ako v meste a hlavne sa tu dá stáť dlhodobo. Boltom sa odvezieme do centra do prístavu. Podarí sa nám chytiť rýchločln do Suliny o 18.00, ktorý je dosť plný, takže cestovanie nie je práve komfortné, ale hodinu a pol vydržíme všetko. Batožinu máme pobalenú v malých kufroch, hlavne plavky a uteráky, cestovné aj s batožinou stojí 20 EUR na osobu. Plavba je veľmi pekná, akonáhle opustíme mesto, plavíme sa širokým kanálom, sem -tam breh spestria houseboaty alebo domy. Máme aj jednu zastávku v dedine po ceste a okrem toho stojíme pri nejakom hoteli a vyložíme čisté prádlo, očividne čln slúži aj ako zásobovací . Na plavbu do Suliny sa dá využiť aj veľká výletná loď, tá je ale veľmi pomalá a cesta ňou trvá asi 4 hodiny, čo už musí byť dosť nudné.

Sulina a Delta Dunaja

Čln je naozaj rýchly a za hodinu a pol sme v Suline. Vylodia nás na pobrežnej promenáde a podľa google máp hľadáme naše ubytovanie. Mal by to byť byt v bytovke, ale signál GPS je tu dosť slabý a bodka na mapách skáče. Voláme majiteľovi a ten s nami cez whatsap zdieľa presnú polohu. Ideme podľa nej a zavedie nás k bytovke, mal by to byť byt č. 2., dvere sú vraj otvorené, máme vojsť. Byt č. 2 je na prízemí, pred dverami sú topánky, ale aj tak otvoríme dvere a ako prvé vidíme na chodbe visiace kabáty a z bytu sa šíri zvuk televízora. Čo to má znamenať? Prenajali sme si byt aj s obyvateľmi? Zavrieme dvere a zaklopeme na ne zvonka. Otvorí nám pán, ale o prenajímaní bytu nič nevie. On tu vraj býva a určite nič neprenajíma. Tak nič, ideme znovu na ulicu, a už nám ide nejaká pani oproti, očividne nás hľadá. Ten správny byt je z druhej strany tejto bytovky. Je otvorený, kľúče sú na stole. Je taký, ako by človek v socialistickom Rumunsku 30 rokov dozadu očakával. S gumeným obrusom na stole v kuchyni a silónovými závesmi. Ale je tu aj klíma a je to čisté. A cena je tiež z čias socializmu, 50 EUR na deň, najlepšie, čo sa nám cez booking podarilo zohnať. Zložíme si veci a ideme do mesta na večeru, pobrežná promenáda vyzerá takto večer podobne ako byt, socialisticky nezaujímavo, ale korzuje tu pár ľudí a aj v reštauráciách nejakí sedia. A jedlo, samozrejme rybacie, je super. 

Po raňajkách v byte sa vyberieme na kávu do mesta, musíme si dohodnúť výlet loďou po kanáloch delty Dunaja, to je dôvod, prečo sme sem prišli. Na výber je viacero možností, v podstate všetky agentúry ponúkajú na plagátoch popri brehu Dunaja rovnaké výlety. V Dunajskej delte sa nachádza 668 jazier a 3500 km vodných tokov a kanálov, čiže je to raj pre vodákov a okrem toho Dunajská delta je aj rajom vtáctva. Zaznamenaných tu bolo 325 druhov, veríme, že dnes nejaké zahliadneme. Symbolom Delty je pelikán, ktorých tu hniezdi asi 2300 párov dvoch druhov. Jeden z nich sa hojdá na vlnách vedľa našej loďky. Dunajská delta predstavuje asi najvýznamnejšie mokraďové územie Európy. V roku 1990 bola zapísaná na zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. 

Letea

Výlety môžu trvať celý deň, alebo len niekoľko hodín, záleží od toho, koľko máte času. Nás najviac zaujala plavba na ostrov Letea do prírodnej rezervácia Letea. Voláme na číslo na plagáte, už majú čln obsadený, voláme na ďalšie, dnes sa neplavia. Začíname mať strach, že sme si mali plavbu rezervovať skôr, ale nakoniec nám na jednom čísle chalan zdvihne a je ochotný nás na Leteu zobrať. Dohodneme si odchod ( odplav ) na 11:00. Teraz ráno sa nám zdá promenáda trochu krajšia, kým čakáme, dáme druhú kávu v tej istej kaviarni, ktorá je nám najsympatickejšia a potom ideme na plavbu. 

Na člne sme sami, bude to súkromná plavba na 12 miestnom člne, takže máme veľa priestoru a úplný komfort. Lodivod si berie na plavbu aj svojho kamaráta, chvíľu na neho čakáme, ten prifrčí na bicykli, bicykel oprie o múrik na brehu Dunaja a naskočí do člna. Nezamkneš ho? pýtam sa. Že vraj načo, tu sa nekradne.  Plavíme sa kanálom Cardon, je oveľa užší ako hlavný kanál, ktorým sme išli včera. Brehy lemuje vysoké tŕstie, bambusy a na vode plávajú lekná. Je to tu strašne krásne, každú chvíľu z trávy vyletia vtáky, volavky, pelikány... Kocháme sa a fotíme vkuse. 

Po asi hodine sme na ostrove Letea. Vylodíme sa a čakáme na odvoz do prírodnej rezervácie Letea. Objaví sa pán na traktore, traktor so znakom mercedesu odparkuje a presadne do safari auta po domácky vyrobeného z dodávky. Opäť sme v aute pre asi 30 ľudí sami, musíme si za súkromný výlet priplatiť. Traktorista vie po rusky, však hranica je veľmi blízko a rozpráva nám zaujímavosti o rezervácii Letea. Žije v nej asi 3 tisíc divokých koní a na tie sme zvedaví najviac.

Cesta , samozrejme len prašná, vedie najprv dedinou, tak tu zastal čas úplne. Je to čarovné, väčšina domov je pôvodných, niektoré sú trochu opravené, ale človek má aj tak pocit, že tu sa za posledných 100 rokov nezmenilo nič. Opustíme dedinu a prichádzame k bráne rezervácie. Prejdeme bránou, musíme za sebou zavrieť, aby kone nevyšli von a pokračujeme, až kým nezazrieme stádo koní. Náš traktorista odstaví auto, všetko nechávame v aute a pešo sa vyberieme za stádom. Kone sa nás neboja, nepustia nás úplne blízko, ale na 2-3 metre áno. Je horúco, preto sa pred slnkom skrývajú v lese, vojdeme do tieňa aj my a je ich tu naozaj stovky. Aj strašne veľa malých žriebätiek. Keď sa priblížime bližšie, erdžia a staré kone obkolesujú mláďatá, aby ich chránili. Niečo takéto sme ešte nikdy nezažili, so zatajeným dychom prechádzame pomedzi kone a nechápeme, že neutečú. Prídeme k jazierku a sledujeme, ako sa kone chodia kúpať a potom sa váľajú v piesku. Zem je tu piesčitá, celý ostrov je pokrytý pieskom. Samotný les je úžasný, rastú v ňom tropické rastliny, stromy sú pokryté lianami, ale aj chmeľom, viničom a brečtanom. Vyzerá to ako ozajstný prales. Náš traktorista je človek, ktorého práca baví, rozpráva a rozpráva, prezradí aj koľko má rokov. mysleli sme, že tak o 20 viac ako my , ale je to náš rovesník. Odvezie nás späť k člnu, kde nás čaká náš skipper. Po chvíli plavby sa dohodneme, že nám zastaví sa okúpať, voda je teplá a plytká. Domov ideme iným kanálom, ale scenéria je podobná, opäť vidíme veľa vtákov. 

Sulina

V Suline sme okolo štvrtej poobede. Dáme si obed v našej obľúbenej reštaurácii a potom sa rozhodneme ísť k moru. Pešo je to asi 5 km, preto si radšej požičiame bicykle. Na nich sme za chvíľu na pláži. Pláž je veľmi pekná, so všetkým, čo na pláži má byť. Slnečníky ani lehátka si nezaplatíme, načo, budeme tu len chvíľu  a rovno sa vrhneme do mora. Voda je rovnako teplá ako Dunaj a na pláži je veľa mušlí, zopár si zoberieme na pamiatku. Potom zamierime do baru na drink. Okrem nás sú v bare aj nejakí filmári. Oslovíme atraktívnu ženu, ktorá je očividne hviezdou natáčania a dozvieme sa, že sú z anglickej telky . Mariana ju po chvíli spozná, je to Joanna Lumley, britská herečka a moderátorka, ktorá cestuje po svete a natáča cestopisy, vždy sa pritom zapája do miestneho života. Aj teraz má na sebe rumunskú vyšívanú blúzku, ktorá jej veľmi pristane. Pýtame sa chalana s profesionálnou kamerou, že čo natáčajú. Vraj o rok máme pozerať Trip down the Danube. toto je už záver natáčania, už sa doplavili po Dunaji od prameňa v Čiernom lese v Nemecku až do ústia v Delte Dunaja. Všetci filmári odchádzajú smerom k moru, kde točia posledné zábery, my dopijeme drinky a potom sa plesneme s Marianou po čele: Prečo sme sa s Joannou neodfotili?  Sadneme na našich bicyklových tátošov a ženieme sa po piesku k filmárom. Mariana je rýchlejšia, už vidí, že Joanna sa zbalila a odchádza z pláže. Zoskočí z bicykla, dobehne Joannu a požiada ju o foto. Joannina asistentka nám urobí niekoľko fotiek, Joanna vyzerá úžasne, má 78 rokov , ale vyzerá skoro ako naša rovesníčka. 

Po mokrom piesku sa bicykluje pomerne dobre, sem-tam sa zaboríme hlbšie, ale inak nám to celkom ide. Míňame divoké kone a pokračujeme ďalej po pláži k zverom, ktoré vidíme z diaľky. Mysleli sme, že sú to ďalšie divoké kone, ale sú to len býky. Nedovolia nám veľmi priblížiť sa, keď sa býk postaví z piesku na nohy a otočí sa ku nám, radšej zdupkáme. Nie sú nijako priviazané a my vôbec netúžime nechať sa naháňať býkmi po pláži. Neviem, že kde inde ako v Rumunsku by sa toto mohlo stať :-D

Deň zavŕšime večerou v tej istej reštaurácii, nie preto, že tu iná nie je, ale v tejto je jedlo také výborné, že nemáme potrebu skúšať niečo iné. Dohodneme sa na odchode skoro ráno, telefonicky si dojednáme miesta na plavbe o 7:00.

Kľúče od bytu nechávame ráno na stole v kuchyni, spolu so 60 eurami, ktoré máme zaplatiť za druhú noc, tú sme neplatili cez booking, keďže sme nevedeli, ako dlho v Suline ostaneme. Dvere nezamykáme, načo, tu sa nekradne. Plavba je rýchla, za hodinu a pol sme v Tulcey, vypijeme kávu v prístave a necháme sa taxíkom odviesť k autu. Chvíľa napätia, ale auto je tu, na parkovisku, celé a nedotknuté. Tu sa fakt asi nekradne! Zaplatíme 4 eura za 2 dni parkovania a odchádzame k najznámejšiemu rumunskému letovisku Mamaia. 

Mamaia

Nachádza sa na úzkom pásme pevniny medzi Čiernym morom a jazerom Siutghiol, kedysi to bola výkladná skriňa rumunského turizmu a my sme veľmi zvedaví, ako to tam vyzerá dnes. A okrem toho tým plníme ďalší Marianin sen z detstva.  

Stojíme hneď na prvej pláži, prostredie nič moc. Parkovisko je v prachu, pri novom apartmánovom dome ešte vo výstavbe. Celé pobrežie je plné podobných betónových monštier, bez ladu a skladu a mnoho z nich sa ešte len stavia. nevieme si to celkom predstaviť po dokončení, pláž je tu úzka a už teraz je plná , a to ešte sezóna nezačala. V lete je tu asi hlava na hlave, aj keď mnoho zahraničných turistov sem asi nechodí. Pláž je pekná, aj bary na pláži sú štýlové. Ale dočkať sa kávy v bare chce veľkú trpezlivosť. Okúpeme sa vo vode, ktorá je o dosť chladnejšia, ako tá v Delte Dunaja a presunieme sa do nášho hotelíka. Vybrali sme si malý hotel, v staršej časti Mamaie, bližšie ku Konstanci. Tento hotelík je štýlovo zariadený a zo všetkých našich rumunských ubytovaní najdrahší, 2 izby stoja na noc 140 EUR, vidieť, že sme na riviére. Pláž je blízko, tiež je pekná, aj bar a reštaurácia sú pekne zariadené. Za lehátko aj tu pýtajú 10 eur na deň, čo je na rumunské pomery celkom dosť. 

Konstanca

Večer sa vyberieme autom do centra Kontanci, je to 5. najväčšie rumunské mesto s bohatou históriou. Bolo súčasťou Bulharska aj Osmanskej ríše a v 19. storočí bolo pripojené k Rumunsku. Teraz je to najväčší rumunský prístav, plavebným kanálom spojený s Dunajom. Symbolom mesta je impozantná secesná budova kasína na brehu Čierneho mora. Zaparkujeme voľakde v uličke pri centre a pešo sa vyberieme ku kasínu. V uliciach je plno ľudí , pripojíme sa k prúdu a nasávame atmosféru. Poobdivujeme  sochu Vlčice s maličkými postavičkami Romula a Réma a dostaneme sa na Ovídiovo námestie. Odtiaľ pokračujeme k Veľkej mešite. Tu sa za malý poplatok vyštveráme po mnohých schodov do minaretu. Je z neho nádherný výhľad na mesto, prístav a na more. Už vidíme aj kasíno na brehu a ruské kolo. Pred mešitou stretávame Slovákov, prvých odkedy sme na ceste Rumunskom. Hodíme reč, putujú Rumunskom ako my, len v protismere. Odporúčajú nám, aby sme navštívili Alba Iuliu, mesto, ktoré sme nemali v itinerári, lebo je trochu bokom, ale my sa radi necháme inšpirovať.

Z mešity je už ku kasínu len kúsok. Kasíno je v rekonštrukcii od roku 2020 a už mala byť rekonštrukcia dokončená, ale stále nie je. Po dokončení by z neho malo byť multifunkčné centrum kultúry a umenia. V časoch komunizmu v ňom bolo kultúrne centrum, reštaurácia a v roku 1990 sa stalo opustenou a chátrajúcou budovou. Je dobré, že sa opravuje a opäť môže byť symbolom Konstance.  Napriek prebiehajúcim stavebným prácam je veľmi impozantné, a to hlavne kvôli miestu, kde stojí. Od kasína prejdeme po pobrežnej promenáde k ruskému kolu. Zvažujeme, či sa zvezieme, ale hlad zvíťazí. Hneď v prvej reštike dávame tatarák z tuniaka, rybaciu polievku s kyslou smotanou a slávky a ako sa stmieva, pozorujeme, ako sa na ruskom kole menia farby. 

Na ďalší deň sa otáčame na cestu späť. Doteraz sme mierili od domova k moru, odteraz sa budeme pomaly vracať smerom ku Slovensku. Ďalšou zastávkou na našom road tripe mala byť Bukurešť. Ale už včera sme sa rozhodli, že ju vynecháme. Teplomer v aute stále ukazuje 33-36 stupňov, takže rušné veľkomesto nás vôbec neláka. Niekedy inokedy, keď bude o 20 stupňov menej, by sme radi pozreli Ceausescov palác, ale dnes radšej potiahneme až do Brašova. 

Zámok Peleš

Brašov je jedno z najznámejších a najnavštevovanejších rumunských miest, hlavne kvôli neďalekému Drakulovmu hradu. Po ceste do Brašova máme iný známy hrad- Peleš. Všetky bedekre aj cestovateľské blogy odporúčajú návštevu Peleša. 

Kráľ Karol I. postavil lovecký zámok Peleš v bavorskom štýle v 19. storočí. Nechal tu postaviť aj elektráreň a tak sa zámok stal prvým zámkom na svete s vlastnou elektrinou a ústredným kúrením. Samozrejme, komunistický režim zabavil všetok kráľovský majetok a Ceausescu si zo zámku spravil svoje sídlo, kde pozýval prominentov, že vraj aj na orgie s mladými dievčatami. Dnes je zámok turistickou atrakciou a hneď nám je jasné, že často navštevovanou. Ledva sa nám podarí zaparkovať, turistov plno, ale sú to skoro všetko Rumuni. Kupujeme si lístok len na menší okruh a chvíľu na vstup musíme čakať. Zámok je úžasný, všetky komnaty sú príliš prezdobené, všade sú benátske zrkadlá , niektoré nástenné maľby sú od Gustava Klimta a niektoré obrazy od Rembrandta, ťažko sa to opisuje slovami. Konštatujeme, že zámok stál za návštevu a že by sme kľudne zvládli aj veľký okruh, ktorý zahŕňa aj poschodie. 

Brašov

Do Brašova je odtiaľto už blízko. Bývať budeme v centre, priamo na pešej ulici, takže už len nájsť parkovanie čo najbližšie. A ako vždy, je to ťažká úloha, krúžime po uliciach, ale ani jedno voľné miesto nevidíme. Vyzerá to, že sme nepoučiteľní, už sme si x-krát povedali, že nemáme hľadať bývanie v centre! Nájdeme podzemné parkovisko a vtrepeme sa dole. Sú to strašne úzke priestory, nedokážeme s našim dlhým autom zaparkovať. Pokúsime sa odtiaľto dostať, ale vytočiť sa na výjazd z garáže je nemožné, oškrieme pri tom auto o stenu. Sme nepoučiteľní, to je fakt, aj podzemné garáže sme si už kedysi dávno zakázali. Nakoniec predsa len nájdeme miesto na parkovanie pri voľajakej stavbe, hádam nám do rána nedajú pokutu. 

Brašov je veľmi príjemné mesto, obklopené Karpatmi. Je považované za najkrajšie mesto Rumunska. Nad mestom na hore Tampa sa vypína názov Brašov, večer sa nápis rozsvieti a pripomína rumunský Hollywood.  Brašov je súčasťou Transylvánie, preto sa nečudujeme, že obrázky Drakulu na nás vyskakujú z obchodov so suvenírmi, ale tiež z menu reštaurácie. Tých je tu požehnane, aj barov a obchodov. Na námestí sú porozkladané stánky s umeleckým a handmade tovarom. Zaujmú ma ručne maľované tričká. Kým si jedno kupujem, majiteľka stánku a autorka trička nám odporúča navštíviť Sibiu. Vraj aj tam je tento týždeň nejaký festival, ktorý sa nám bude iste páčiť . V Sibiu sme mali v pláne krátku zastávku, ale na základe tohto sa rozhodneme tam stráviť aj noc.  

Mesto je plné mladých ľudí, reštaurácie na hlavnom námestí sú skoro obsadené. Zakotvíme v jednej na večeru. Páči sa nám tu,  a asi nielen nám, lebo na dámskom záchode je na stene po anglicky napísané: Tak tu prídem kakať znova!

Ráno prší. Nevadí, kupujeme si dáždniky v obchode a ešte dáme jedno kolečko mestom. Historickým centrom prejdeme až ku Čiernemu kostolu, dominantnej stavbe mesta, najväčšiemu gotickému katolíckemu kostolu medzi Viedňou a Istanbulom. Ešte je zavretý, preto dovnútra nejdeme, len sa pozeráme, prečo je Čierny, keď vôbec nie je čierny. Na námestí obdivujeme množstvo barokových kupeckých domov. Nazrieme aj do niekoľkých obchodíkov, v butikoch je iný tovar ako u nás, zopár kúskom neodoláme a nakupujeme viac ako zvyčajne na dovolenkách robíme. 

Hrad Bran

Najbližšie dni pôjdeme po stopách Drakulu. Prvou zastávkou je stredoveký hrad, ktorý je najviac preslávený ako Drakulov, aj keď vôbec nie je isté, že tu Drakula niekedy bol - Bran. Len sa blížime k hradu a všade okolo nás sú už stánky so suvenírmi s tematikou Drakulu. Vstup do hradu aj záhrady pod hradom sa platí, lístky sa dajú kúpiť aj v automatoch, preto to ide rýchlo, žiadne čakanie v radoch napriek množstvu turistov, opäť hlavne Rumunov. Bran je najnavštevovanejšia rumunská pamätihodnosť. Napriek všadeprítomnej upírej tematike je prehliadka hradu  zaujímavá, väčšina zariadenia je z obdobia kráľovnej Márie, ale tiež je tu niekoľko miestností venovanej grófovi Vladovi Tepešovi, ktorý bol predlohou Stokerovi pri písaní románu o Drakulovi. V niektorých miestnostiach sa premietajú strašidelné scény , aj scény z filmu o Drakulovi, v inej sú umiestnené rekvizity na boj proti upírom. Samotný hrad je veľmi pekný a aj jeho okolie, po prehliadke hradu sa prejdeme aj po parku s jazierkom pod hradom. 

Transfagarašská cesta

Ak sa chceme dostať k hradu, kde Vlad Tepeš naozaj býval, musíme prejsť po Transfagarašskej ceste na druhú stranu pohoria Fagaraš. Túto cestu mnohí považujú za najkrajšiu cestu v Európe, porovnateľnú s cestou Trolov v Nórsku. Cesta je samá zákruta, dostaneme sa po nej až do sedla, k jazeru Lacul Balea . Tu si dáme pauzu, prejdeme sa okolo jazera, kúpime nejaké miestne výrobky- syry a šunku a obdivujeme výhľad zhora na cestu. Potom sa pohneme ďalej na druhú stranu. V cestopisoch a blogoch sme čítali, že na Transfagarašskej ceste máme veľkú šancu vidieť medveďa. Keď sa nám to neporadilo na posede v Bicaz , teraz to , dúfame, vyjde. V jednej zákrute vidíme, že autá pred nami stoja, najprv nechápeme prečo , ale potom nám dôjde- pri ceste sú medvede. Matka s 2 malými mláďatami, sú rozkošné, mater sa kŕmi na chlebe, ktorý tam niekto vysypal a medvieďatá sa skrývajú za ňu. Mariana vystúpi z auta a fotí, stiahneme ju dnu, lebo to vyzerá dosť nebezpečne, medvede sú len pár metrov od nás, ale medvedica si nás veľmi nevšíma, len kryje medvieďatká a kŕmi sa pri tom . Avšak keď sa nejaké auto priblíži bližšie ku nej, postaví sa na zadné a to je už riadne strašidelný pohľad. Prechádzame okolo nich s otvoreným oknom, sú asi 2 metre od nás, je to zážitok! 

Blížime sa k hradu Poenari, skutočnému Drakulovmu hradu. Je to len ruina, ale malo by sa dať ku nemu dostať po veľa schodoch a prudkom výstupe do kopca. Zastaneme na parkovisku, ale ostaneme sklamaní stáť pred tabuľou hlásajúcou, že cesta ku hradu je v rekonštrukcii. Nebude otvorená skôr ako v auguste a iná cesta ku hradu nie je. Tak toto nás mrzí, ale aj tak sme rozhodnutí sa na Transfagarašskú cestu niekedy vrátiť a prespať v sedle na divoko, tak ako mnohí turisti, ktorých sme videli cestou. 

Pokračujeme v ceste a opäť natrafíme na autá stojace vedľa cesty. Teraz už vieme, že určite je nablízku medveď. A veru áno, na lúke vedľa cesty sa prechádza statný macko, je to obrovský samec a sme celkom radi, že je dosť ďaleko, ten by nás dohonil raz-dva, keby sa rozbehol. 

Kým dorazíme do hotela v mestečku Rotunda na druhej strane pohoria je už večer, urobíme si piknik na trávniku pred hotelom a zalezieme do našich bungalovov.

Cozia

Dnes nás čaká dlhší - trojhodinový presun do mesta Alba Iulia, ktoré sme zaradili do itineráru vďaka Slovákom, ktorých sme stretli v Konstanci. Študujeme mapu, kde by sme sa cestou zastavili. Keďže vedie cez Národný park Cozia, rozhodneme sa pre kratšiu túru k vodopádu Cozia. Ešte predtým sa zastavíme pri artézskej studni so sochami koní Poiana lui Caliman . Krásne miesto, kone vyzerajú akoby cválali z jazierka, kde vyviera voda zo studne. Táto oblasť je známa svojou liečivou vodou, nachádzajú sa tu aj známe rumunské kúpele Călimănești. Pri studni si prečítame príbeh o liečivej vode, ktorá vyliečila pastiera. O niečo ďalej navštívime kláštor Cozia, aj tu je studňa s prameňom liečivej vody, napijeme sa , aby sme zvládli túru k vodopádu. Ak je voda taká zázračná ako píšu, pobežíme. 

Túra k vodopádu z parkoviska nám trvá len pol hodinu. Cestou sa dáme do reči s párom Rumunov, pýtame sa na život v Rumunsku a oni ochotne rozprávajú. Sťažujú sa na politiku, to máme spoločné. Boli aj na Slovensku, páčilo sa im u nás, hlavne príroda. Zaujíma nás, ako vnímajú problém s medveďmi. Vraj aj u nich sa to stalo témou po tom, ako medveď zabil 1 dievčinu. Problém vidia v tom, v čom aj my - kŕmení blízko ľudských obydlí. Mali by krmoviská robiť hlboko v horách!  Pri vodopáde je zopár ľudí a keďže je horúco, každý kto môže, sa vyzúva a brodí jazierkom, do ktorého padá voda. Škoda, že nemáme plavky, voda je príjemná, okúpali by sme sa. 

Cesta späť k autu je rýchla a už pokračujeme do Alba Iulie bez prestávky. 

Alba Iulia

Alba Iulia je považovaná za symbolické hlavné mesto Rumunska. Nachádza sa v Sedmohradsku a táto časť bola kedysi staroveká Dácia, vtedy bola Alba Iulia jej hlavným mestom a volala sa Apulum. V 18. storočí bola okolo mesta postavená hviezdicová pevnosť- citadela, aby sa mesto bránilo nájazdom osmanských Turkov. Výstavba trvala 23 rokov. Zaparkujeme za jednou z brán a vstúpime do vnútra citadely. Nachádzame tu krásne čisté " biele "  mesto s množstvom historických budov, kostolov, sôch a obeliskom Horea. Brány do citadely sú 3, prejdeme mestom, aby sme si obzreli všetky 3. Je tu len veľmi málo ľudí, zrejme preto, že prší a je pracovný deň. Sadneme si na neskorý obed do reštaurácie na námestí Pevností, čakáme, že tu budú ceny jedla vyššie, ale vôbec nie. Zatiaľ najdrahšie bolo v Suline, ale nečudujeme sa, keďže tam všetko musia doviesť na člnoch. 

Sibiu

Do Sibiu nám cesta trvá hodinu. Tu máme ubytovanie v penzióne neďaleko centra a podarí sa nám dokonca zaparkovať skoro pred bránou. Za bránou je dvor a z neho sa vchádza do samostatných izieb. Z dvora sa ide aj do spoločnej kuchynky a na dvore je stôl a lavice, kde si hostia môžu posedieť.  Zložíme si veci a ideme do mesta. Po Moste klamstiev sa dostaneme do historického centra, na námestie Piata Mica. Podľa povesti sa most zrúti, ak naň vstúpi klamár. Nuž, prežil to most aj my. Prejdeme až na Piata Mare. Tu je na rozdiel od Alba Iulie veľmi veľa ľudí. Na plagátoch čítame, že sa koná festival FITS - Festival international Theatre Sibiu. Program je bohatý, na námestí je veľa stageov, dnes je už po predstaveniach, ale na ďalšie dni bude vystúpení viac. Z rohu námestia znejú bubny, ideme sa tam pozrieť a pripojíme sa k davu, sledujúcemu umeleckú skupinu bubnujúcu a tancujúcu na ulici v pestrofarebných odevoch. Potom si dáme pivo v pivárni na námestí a poberieme sa spať.

Včera sme si všimli v meste divnú sfúknutú farebnú vec veľkých rozmerov. Dnes ráno je tá vec nafúknutá a vyzerá to ako obrovský biely stan. Čítame, že je to luminárium LUMINIMAX, ktoré je tiež jednou z inštalácií FITSu. Vstup je zdarma, len čas, ktorý vo vnútri môžeme stráviť je obmedzený na 20 minút. Musíme sa vyzuť, aby sme nepoškodili podlahu . Je to strašne zvláštne, chvíľu trvá, kým si zvykneme na hru svetla vo vnútri. Najprv sa pohybujeme ako opití, ale po chvíli je to sranda. Dajú sa tu nafotiť zaujímavé fotky vďaka slnku, ktoré presvitá cez pásy a bodky vo farebných stenách. 

Potom si dáme kávu na námestí a my ženy už zase nakupujeme, kým chlapi sledujú vojenskú prehliadku na námestí. Asi na žiadnej dovolenke sme toľko nenakupovali, sme prekvapení množstvom dobrých obchodov  a značiek, aké u nás nenájdeme. Vystúpime aj na hodinovú vežu po mnohých schodoch a pokocháme sa pohľadom na toto krásne stredoveké mesto zhora. 

Opevnený kostol Biertan

Transylvánia bola v minulosti často napádaná Tatármi a najviac trpeli kostoly. Preto okolo niektorých kostolov boli postavené vysoké múry, ktoré slúžili ako hradné opevnenie. 7 takýchto kostolov bolo zapísaných do zoznamu UNESCO a Biertan patrí medzi najkrajší z nich. Máme ho po ceste do Segešváru, kde budeme dnes spať. Biertan sa volá aj dedina, kde sa kostol nachádza , má podobne ako Sibiu nemecký ráz. Do opevneného areálu sa dostávame po krytých schodoch po zaplatení vstupného. Biertan má trojo hradieb, 3 brány a 6 veží.  Jedna veža sa v minulosti využívala ako " manželská poradňa ". Tunajší kňazi vtedy umožňovali ľuďom rozviesť sa, ale predtým ich na dva týždne zavreli do veže, kde bola iba jedna posteľ, stôl, 1 tanier a 1 pohár na jedlo, ktoré im nosili pravidelne každý deň. Po štrnástich dňoch mali vyjsť von a povedať, či ešte stále trvajú na rozvode. Údajne sa iba jeden pár potom naozaj rozviedol.  V areál sa nachádza aj mauzóleum a samotný kostol je tiež krásny s nádherným oltárom, ktorý tvorí 28 obrazov. 

Zastavíme sa na obed v Drakulovom penzióne neďaleko Segešváru. Všetci si dávajú mici, čo sú malé grilované mleté mäská, len ja sa rozhodujem pre papanasi. Už pár dní sa chystám ochutnať tieto šišky na rumunský spôsob. Sú robené z kravského syra a múky a podávajú sa s kyslou smotanou a čučoriedkovým džemom a je to strašná dobrota. Rumuni kyslú smotanu milujú. Podávajú ju ku kadečomu, napríklad aj k hovädziemu vývaru. A kupodivu to ide veľmi dokopy, už asi aj doma začnem vývar variť po rumunsky. 

Sighişoara 

Sighişoara alebo po našom Segešvár je rodným mestom Drakulu. Preto ho na našej ceste po Drakulovych stopách nemôžeme vynechať. A okrem toho je historické centrum mesta zapísané do zoznamu UNESCO , takže určite za návštevu stojí. 

Opäť bývame v penzióne neďaleko centra. Máme izby s kúpeľňami a vlastným vchodom z dvora. Okrem toho posedenie na dvore a opäť spoločná kuchynka s jedálenskou časťou.  Tento typ ubytovania sme si už zamilovali, máme svoje súkromie, ale aj možnosť konverzácie s inými hosťami či domácimi. Tu napríklad sedí na dvore pri stole a voľačo popíja švagor domáceho pána, ktorý žije v Belgicku a prišiel na návštevu. Púšťame sa do debaty, je to scestovaný človek, na Slovensku už bol a páčilo sa mu u nás. Vraj sme krásna krajina, len škoda, že obývaná ľuďmi. Ale to vraj platí aj o Rumunsku. Necháme ho popíjať a ideme do mesta.  

Historické centrum Segešváru sa vypína na kopci, obohnané hradbami, na ktorých bolo kedysi 14 veží. Z nich sa zachovalo 9. Do vnútra citadely sa ostaneme po schodoch , prejdeme bránou popod 64 metrov vysokú hodinovú vežu s orlojom, ktorá je dominantou mesta. Na orloji sa striedajú alegorické postavičky, ktoré predstavujú neresti a hriechy. O niečo ďalej sa nachádza dom, kde sa narodil Vlad Tepeš. Teraz je v tom dome reštaurácia, ale na poschodí nad reštauráciou je Drakulova izba. Za malý poplatok nás pustia po schodoch hore. Je tu prítmie, kráčame po schodoch, keď sa na nás zhora spustia pavúky. Pomaly sa začíname báť, čo bude v izbe. Vojdeme dnu, sú v nej rôzne rekvizity súvisiace s Drakulom a v strede miestnosti truhla. Zrazu sa truhla začína pomaly otvárať  a v truhle sa posadí Drakula. Najprv sa nám zdá, že je to bábka, ale je to ozajstný človek. Tak toto nepatrí medzi takzvané dream joby! V izbe je hrozne horúco a chlap je spotený ako prasa. Ale aspoň si s ním spravíme fotku, Drakula ochotne pózuje. Majo si s ním chce aj ruku potriasť, ale Drakula vyzerá, akoby sa ho zľakol. Čo sa ma bojíš? Však si upír! - hovorí mu Majo. Prejdeme sa celým historickým jadrom mesta, je krásne, prídeme až k pamätníku maďarského básnika Petofiho. Kvety nemáme, tak odšklbnem jeden z kríka pri pamätníku a položíme ho na hrob. Na Piața Cetății sa chystá premietanie futbalu. Dnes hráme my Slováci s Rumunskom na majstrovstvách Európy. Aby sme postúpili, musíme vyhrať, alebo aspoň remízovať. Rumuni sa tu už zbiehajú, v žltých dresoch si obsadzujú stoličky pred plátnom. Objednáme si drink a kým čakáme, futbal začne. Rumuni stoja a spievajú hymnu. Keď začne slovenská, postavíme sa aj my dvaja s Majom a spievame tú našu. Len dúfam, že nebudeme musieť dnes utekať. Po prvom góle to už vyzerá s nami zle. Ale potom Rumuni vyrovnajú a my sa ukľudníme. Futbal stále trvá, dopijeme a presunieme sa do iného pubu na večeru. Stmieva sa, staré mesto je krásne osvetlené, všade plno ľudí. Možno kvôli futbalu a možno len kvôli radosti zo života. Futbal nakoniec skončí remízou, čo je prijateľné pre obidve strany.

Prírodná rezervácia Breite

 Ráno pri raňajkách v penzióne študujeme propagačné materiály, ktoré sme tu našli. Zaujme nás informácia , že len 5 km od mesta sa nachádza najväčšia trávnatá náhorná plošina v Európe, prírodná rezervácia Breite, ktorá vraj priťahuje návštevníkov už stovky rokov. A to kvôli starým dubom, ktoré tu rastú. Je ich tu okolo 500 a niektoré sú až 800 rokov staré. Náhornou plošinou vedie cesta, dostaneme sa autom až úplne hore, odparkujeme a ideme si niektoré stromy pozrieť. Sú obrovské, ani všetci 4 nedokážme objať strom dookola, ešte nám človek alebo dvaja chýbajú. Krížom cez plošinu ide diaľková turistická trasa Via Transilvanica, ale ani jedného turistu nestretávame. Necháme dubových starčekov nech si nerušene rastú ďalšie stovky rokov a poberieme sa ďalej. 

Cesta vedie typickými rumunskými dedinami. Už sa tu objavujú vedľa starých domčekov aj obrovské domiská so strašne gýčovo vyzdobenými bránami a balkónmi. A konečne vidíme aj rumunské cigánky, ktoré vyzerajú ako z rozprávky, so širokými kvetovanými dlhými sukňami a ligotavými blúzkami. Precestovali sme celé Rumunsko, ale originál cigánky vidíme prvýkrát. Po hodine jazdy sme v meste Sovata.

Sovata

Sovata sú jedny z najkrajších liečebných kúpeľov v Rumunsku. Vybrali sme si ich preto, že sú unikátnou prírodnou pamiatkou, je tu 7 heliotermických jazier, obklopených hustými borovicovými lesmi a horami. Najväčšie z nich sa volá Lacul Ursu alebo Medvedie jazero. Je to najväčšie soľné a heliotermické jazero na svete. Jeho slaná voda absorbuje teplo zo slnka a mení tak jazero na prírodne vyhrievaný bazén so slanou vodou. Sladká voda z prúdov Auriu a Toplița zostáva na povrchu a pôsobí ako tepelný izolátor- slnko ohrieva vrstvy slanej vody vo vnútri. Voda v jazere má jedinečné vlastnosti v celej Európe a odporúča sa na kúpanie v trvaní asi 20 - 30 minút na liečbu rôznych reumatických, endokrinologických alebo kardiovaskulárnych chorôb. Pri platení vstupného sa dozvedáme, že o pol hodinu bude nútená prestávka 2 hodiny, kedy sa kúpať nesmie. Pochopíme, že je to preto, aby sa voda mohla opäť zohriať, respektíve udržať teplá. Množstvo kúpajúcich ľudí totiž narušuje vrstvu sladkej vody na povrchu a tým sa stráca efekt heliotermiky. Využijeme pol hodinu na prvé okúpanie a prestávku na obed v reštaurácii. Po ukončení prestávky sme prví pri vstupe do jazera. Kúpanie je naozaj úžasné, vznášame sa na hladine bez námahy a vychutnávame si príjemný pocit ako vo wellnese. potom sa pokúšame ponoriť čo najhlbšie, aby sme overili, či neklamú informácie o výnimočnosti tohto jazera. Voda v hlbších vrstvách je naozaj veľmi horúca, keby sme sa vedeli ponoriť ešte hlbšie, utrpeli by sme popáleniny. Vraj v roku 1900 mala teplotu aj 71 stupňov. Teraz už kvôli množstvu návštevníkov také teploty nedosahuje, ale na jar, na začiatku sezóny môže voda byť až 55 stupňov teplá. Dodržíme čas druhého kúpania 30 minút, osušíme sa na slnku a odídeme z kúpaliska. Ideme sa prejsť k Soľnej hore. Popri jazere Lacul Ursu vedie chodník k ďalším jazerám, Červenému jazeru a Zelenému jazeru, sú oveľa menšie a nekúpe sa tu. Ale za nimi je Soľná hora, celkom zaujímavý kopec, akoby vymodelovaný zo soli. Dokončíme prechádzku okolo jazera, pozrieme si aj jazero Alunis, kde sa tiež dá kúpať, keď zrazu príde riadna prietrž mračien. Kým prší, dáme si kávu a spravíme aj nákup soľných výrobkov v suvenírovom obchode. Potom sadneme do auta a opustíme toto krásne miesto, pretože našu poslednú noc strávime v Turde. Keď sme už vymenili upírov za soľ, nemôžeme vynechať unikátnu soľnú baňu Salina Turda.

Salina Turda

Apartmán , kde budeme bývať, je hneď pri Novom vstupe do bane, čo je veľmi výhodné, zajtra ráno pôjdeme do bane pešo. Opäť nás prekvapuje pomer kvalita/cena - veľmi pekne zariadený rozľahlý apartmán, so sedením na terase, 2 kúpeľňami , parkovaním zadarmo priamo pred apartmánom za 58 EUR na noc, to už naozaj človek nájde málokde v Európe. 

Soľná baňa Turda je podobne ako Wielička v Poľsku monumentálna. Ložisko soli v Turde poznali a využívali miestni obyvatelia už v staroveku,  ťažba soli tu potom plynulo pokračovala až do prvej polovice 20. storočia. Dnes je veľkou atrakciou, ktorú ročne navštívi viac ako 600 tis. návštevníkov. Vstupujeme do nej hneď po otvorení Novým vchodom. Je dobré si zapamätať, ako ste do bane vošli a nepomýliť si vchod, lebo Nový a Starý vchod sú od seba vzdialené 5 kilometrov. Po dlhej chodbe prídeme do prvej bane a odtiaľ do ďalších . Sú to obrovské priestory a v najväčšej bani sa nachádza zábavný park s ruským kolom, ping-pongovými stolmi, minigolfom, biliardom, bowlingom, dal by sa tu stráviť aj celý deň a zabaviť sa. Za všetky atrakcie sa platí osobitne a len v hotovosti. Je tu aj amfiteáter, ale teraz sa žiadne predstavenie nekoná. V ˇďalšej bani je jazero, na ktorom sa dá člnkovať, po mostíku sa dostaneme na ostrovček v jazere. Strávime v bani asi hodinu, zhlboka dýchame studený slaný vzduch, je to dobré na dýchacie cesty. Posledná káva v  Rumunsku a hajde domov.

Cesta domov je pokojná a plynulá, podvečer sme bez nehody v našom meste. 

Presvedčili sme sa, že predsudky sú zbytočnosť. Treba ísť a skúsiť. Rumunsko je krásna krajina a dokonca ani nevadí, že je obývaná ľuďmi!

heslo Expedície: Neboj sa, však si upír!

Do tejto Expedície sme nezahrnuli výstup na najvyšší vrch Rumunska Moldoveanu, pretože ten sme absolvovali ešte v roku 2013.Odkaz na článok tu: