29.10.-2.11.2024

Keď niečo robíte po tretí krát, tak sa to stáva tradíciou. Táto tradícia jesenného výletu na Balkán nás tentokrát zavedie do Kosova a keďže je dosť ďaleko, tak k nemu pripojíme aj Srbsko, aby sme si spestrili cestu tam aj späť. V Kosove sme pred 2 rokmi boli počas našej cesty do Albánska, vtedy však nebol čas na výstup na najvyšší vrch Kosova a tak nám zatiaľ Gjeravica v zozname chýba. 

Z domu odchádzame v utorok poobede. Nebyť zápchy na diaľnici medzi Hatvanom a Budapešťou boli by sme v hoteli pri Belehrade práve včas na využitie wellnessu. Takto však prichádzame do hotela len pred deviatou večer, a to už máme chuť iba dať si večeru a zaliezť do izby. Večera na rozdiel od wellnessu a raňajok v cene ubytovania nie je, ale čo by človek chcel za 30 EUR na noc pre dvoch? Pri večeri nám robí spoločnosť malý psík, asi bude patriť niekomu z čašníkov alebo kuchárov, lebo sa tu správa ako doma.

Psík je aj pri raňajkách. Chodí žobrať od stola k stolu a my ho kŕmime šunkou. Keď od susedného stola odídu hostia, ktorí mali pri raňajkách svojho labradora, tento náš malý domáci psík si označkuje ich stôl tak, ako to psy radi robia. Asi len na Balkáne je možné, aby pes obcikával nohy stola v 4 hviezdičkovom hoteli. :-D

Zvažovali sme, ktorým vstupom do Kosova pôjdeme. S Kosovom je to také zvláštne, pretože keď požiadate google mapy o radu, vždy vás vedú cez Severné Macedónsko alebo cez Čiernu horu. Samozrejme na vstup do Kosova sa dá využiť aj niektorý z hraničných priechodov priamo zo Srbska v prípade, ak sa mienite z Kosova vrátiť späť do Srbska. Avšak nie tak dávno, v septembri , bola ohlásená blokáda všetkých hraničných priechodov medzi Srbskom a Kosovom. Na našej stránke MZV sa už od mája nachádza informácia , že sa neodporúča turistom cestovať do Kosova, a to hlavne do oblasti severného Kosova. Nielen preto sa nakoniec  rozhodneme ísť cez Čiernu horu, napriek tomu, že musíme prejsť cez 2 hraničné prechody, aj tak to vyzerá  byť najrýchlejšia trasa. Prechod hraníc a čas strávený na hranici stále sledujeme cez aplikáciu border watcher, je to super vec pri cestách mimo EU. 

Kláštor Studenica

Na  ceste tam máme naplánovanú len 1 zastávku, a to najkrajší srbský kláštor Studenica Manastir. Kláštor je na zozname pamiatok svetového kultúrneho dedičstva UNESCO , pretože je najväčším a najbohatším kláštorom srbskej pravoslávnej cirkvi. Areál kláštora je obohnaný vysokým kamenným múrom so strážnou vežou a v jeho strede stojí kláštorný kostol Chrám Bohorodičky. Je postavený z mramorových kociek, cestou sem sme videli lomy, kde sa mramor ťaží. Steny sú pomaľované freskami z 13. a 15. storočia, nemôžeme si ich však odfotiť, lebo vnútro kostola stráži mních. Upozorňuje Peťa , že je tu zakázané fotiť, ale je ochotný nám porozprávať niečo z histórie kláštora. Za vstup do kláštora sme neplatili, preto ideme do suvenírového obchodu podporiť  kláštor kúpou magnetky, teda ak im tie 2 eurá pomôžu.  Kláštor Studenica je postavený na krásnom mieste s výhľadom na okolité hory. Keď schádzame z hôr späť na hlavnú cestu, okrem lomu na mramor , obdivujeme aj kamenné steny, ktoré lemujú cestu. Sú zelené, ja tvrdím, že je to nefertit, Peťo sa smeje, že to ja som Nefertiti , kameň je možno nefrit a zastane autom pri ceste, aby mi jeden pekný zelený kus doniesol. Bude to niečo iné, lebo v Srbsku sa asi nefrit neťaží, ale mne to nevadí, je to pekný suvenír z cesty.

Na hranici s Čiernou horou nečaká ani jedno auto, takže sa vybavíme veľmi rýchlo. Teda Srbsko opustíme rýchlo, ešte nás čaká niekoľko kilometrov horskou cestou územím medzi Srbskou a Čiernohorskou hranicou. Cesta sa kľukatí do kopca a je lemovaná tabuľami MINA. Ktovie, či je toto územie naozaj ešte stále také zamínované, veď od vojny už uplynulo dosť veľa rokov. Prehupneme sa cez sedlo a schádzame k Čiernohorskej hranici. Ani tu nikto nečaká a po pár kilometroch jazdy sme v prvom mestečku, kde sa opäť zvrtneme na cestu do hôr, tentokrát smer do Kosova. Celý prechod Čiernou horou trvá asi hodinu. Na Kosovskej hranici pár áut stojí, ale naozaj len pár. Kupujeme si zákonné poistenie za 10 EUR, lebo tu naša zelená karta neplatí. 

Kosovo

Keď som skúšala cez booking nájsť ubytovanie v dedine Junik, neponúklo mi ani jedno. Najbližšie bolo v meste Peje, my však chceme bývať v Juniku, odkiaľ sa vyráža na túru na najvyšší vrch. Preto som hľadala ubytovanie prstom ( rozumej myšou ) po mape ( rozumej googlemaps ). Natrafila som na hotel Oda e Junikut. Recenzie na googli neboli práve najlichotivejšie, v jednej sa písalo, že tam boli mŕtve muchy a živé chrobáky. Alebo naopak? Webovú stránku hotel nemá, len telefónne číslo, tak som ešte z domu písala cez whatsap či majú voľnú izbu. Okrem rezervácie izby bol majiteľ ochotný nám zabezpečiť aj odvoz do hôr do pohoria Prokletje. Z Juniku totiž treba ísť najprv 20 kilometrov po ceste, ktorá nie je vhodná pre osobné auto, je na to treba tereňák na miesto zvané Gropa e Erenikut, odkiaľ už začína pešia túra na Gjeravicu. Tým sú naše očakávania od ubytovania splnené, preto rezerváciu dohodnem na 2 noci. 

Junik

Asi po hodine jazdy po Kosove sme v Juniku pri hoteli. Vstúpime do reštaurácii na prízemí a majiteľ nás víta: Welcome Silvia. Čo sme jediní hostia? pýtam sa. Vraj áno, dnes sme jediní. Ide nám ukázať izbu, či vyhovuje. Zvláštny hotel je to. Na prízemí reštaurácia, na prvom poschodí veľká spoločenské miestnosť vhodná na svadby a oslavy. Netušíme, čo sa nachádza na druhom poschodí, ale na treťom je recepcia. Prázdna, veď kto by tam sedel?! No a na štvrtom sú izby, hotel je samozrejme bez výťahu. Izba je celkom priestranná, nábytok sa tvári, že je štýlový, v izbe máme aj chladničku a prípravu na telku- zo steny trčí kábel. A má to vlastnú kúpeľňu so sprchou, ničím neoddelenou, takže keď sa sprchujeme, mokrý je aj toaletný papier. Ale je to čisté, zatiaľ žiadnu muchu, ani živú ani mŕtvu nevidíme. Keď odsúhlasíme izbu, ideme pre veci do auta a majiteľ s nami. Zoberie naše kufre a vynáša ich po schodoch do izby. Toto sme už strašne dávno nezažili. 

Sadneme si v reštaurácii a objednáme večeru. Majiteľ sa nám venuje, akoby sme boli veľmi vzácni hostia. Čo asi aj sme, lebo sám vraví, že by sa im zišlo viac zahraničných turistov, ale ľudia sa boja chodiť do Kosova. Angličtinu má veľmi dobrú, učia sa ju už od základnej školy, rovnako aj nemčinu. 

Odvoz na ďalší deň do hôr máme dojednaný, majiteľ chce od nás vedieť čas, na koľkú sa má šofér dostaviť a kedy chceme raňajky. Reštauráciu otvárajú až o 8:30, ale kvôli nám príde kuchár skôr do práce. Dohodneme sa na 7:15 a po skvelej večeri sa poberieme spať.

Gjeravica, najvyšší vrch Kosova

Je presne 8:00 ráno, ešte pijeme kávu, keď do reštaurácie vstúpi chalan, hneď vieme, že je to náš odvoz, tak ako on hneď vie, že my sme tí hostia. Cenu za odvoz sme dohodli na 80 EUR, povezie nás 20 kilometrov , potom na nás počká, kým absolvujeme túru a dovezie nás naspäť do hotela. Chalan sa volá Bekim a ja hneď prídem na to, že to s ním som si písala cez whatsap koncom leta, keď sme prvý krát zvažovali výlet do Kosova. Vtedy mi jeho číslo dali z hotela Grand Gjeravica, pre ktorých tiež zabezpečuje vývoz. Hotel sa nachádza v Gropa e Erenikut, odkiaľ sa túra začína, ale v tomto ročnom období je otvorený len cez víkend, preto sme sa nevedeli ubytovať tam. Bekim je horský záchranár, lyžiarsky inštruktor, predseda turistického spolku a riaditeľ miestnej základnej školy a okrem toho aj dopravca do hôr so svojim staručkým Range Roverom. Tiež hovorí výborne po anglicky a veľmi zaujímavo rozpráva o Kosove a začiatkoch freeridingu v Kosove. Bolo to asi pred 12 rokmi, keď sa s kamarátmi rozhodli pre zimný výstup na Gjeravicu. Išli až úplne zdola z Juniku, prespali v Gropa e Erenikut a tak vystúpili na Gjeravicu, kde v tom období bolo veľa snehu  a všetci im hovorili, že je to životu nebezpečné bláznovstvo. Oni to však zvládli a odvtedy začali na Gjeravicu chodiť aj v zime, neskôr na lyžiach. Asi pred 6  rokmi sa majiteľ hotela Grand Gjeravica rozhodol začať organizovať lyžovačky na Gjeravici. Keďže vleky hore nie sú ( ani elektrina ) a skialpinistov je tu asi primálo, tak na vývoz záujemcov o freeridové lyžovanie používajú upravené ratraky. Začali s jedným ratrakom a teraz ich už majú 4. Volá sa to catskiing a nie je to najlacnejšia záležitosť, ale s Peťom sa zhodneme na tom, že to raz vyskúšať musíme. 

Cesta do hôr z Juniku je najprv kvalitná asfaltová. Bekim nám vysvetľuje, že sa stavia nová cesta nahor a asi do polovice je aj hotová, v dolnej časti je už dokonca zakreslený na ceste aj pruh pre cyklistov. Zhruba po 10 kilometroch sa cesta zmení na makadamovú, ale už kvalitne pripravenú na asfaltovanie. V poslednej štvrtine sa však z cesty stáva bágrovisko, stretávame aj stroje, ktoré cestu priamo pred nami robia a chvíľu dokonca musíme čakať, aby sme vedeli prejsť. Ku koncu je to už strmá lesná cesta plná balvanov, osobným autom by sme naozaj nevyšli. 

Po hodine jazdy sme na mieste zvanom Gropa e Erenikut. Okrem spomínaného hotela Grand Gjeravica je tu veľa súkromných chát, niektoré vyzerajú luxusne, s presklenými stenami a so solárnymi panelmi na strechách, lebo elektrina tu nie je. Bekim vysvetľuje, že chaty sú postavené miestnymi obyvateľmi podľa zvykového práva. Keďže sa nachádzame v národnom parku, výstavba tu nie je povolená, ale tí, čo tu mali chaty odjakživa, ich tu mať môžu. je to tak zvláštne podelené, od potoka na jednu stranu , môžu mať chaty len členovia jednej rodiny, na druhú stranu druhej. Bekim pochádza z inej, on si tu chatu postaviť nemôže. 

Od Bekima dostávame na túru vysielačku. Že pre istotu, ak by sa nám niečo stalo. A máme mu zavolať z vrcholu, on si vypočíta, kedy budeme dole a príde nás čakať čo  najbližšie k turistickému chodníku. 

Turistický chodník je celkom dobre značený, typickým balkánskym značením. Červenou bodkou v bielom kruhu. Dlho kráčame zreteľným chodníkom, až po jedno miesto, kde sú na skale zvláštne značenia , neskôr pochopíme, že to bola križovatka. Vydáme sa doprava a chodník nás vedie po svahu až do sedla, kde sa zvrtneme doľava smerom k vrcholu. Vrchol je skrytý v oblakoch a stúpanie je namáhavé. Vôbec nevidíme ako ďaleko je ešte na vrchol, keď sa zrazu pred nami objaví vrcholový kríž, po 2 a pol hodine sme hore. To sme nečakali, lebo na smerovníkoch dole ( mimochodom celých dostrieľaných ) bol uvedený čas 3 hod 40 minút. Stojíme na vrchole Kosova v nadmorskej výške 2566 metrov, sme teda o meter vyššie ako je Gerlach. Gjeravicu za svoj najvyšší vrch vyhlasujú Kosovčania, Srbsko vo svojej štatistike uvádza ako najvyšší vrch Velika Rudoka v pohorí Šar Planina na hranici so Severným Macedónskom. Ale každého Kosovčana, ktorého sme sa na to spýtali, povedal, že najvyšší vrchom je Gjeravica. Ono to asi bude v tom, že nie je úplne jasné, kadiaľ vedie hranica s Macedónskom, ale pre nás je dôležité to, čo za svoj najvyšší vrch považujú Kosovčania. Vysielačkou zavoláme Bekimovi, že sme už hore. Zagratuluje nám, on vraj bol na vrchu asi 100 x. Niečo také ako my na Ďumbieri. Ešte stále je okolo nás oblačnosť, ale pomaly ustupuje. Odrazu máme nádherný pohľad na pohorie Prokletje, vidíme nielen Kosovo, ale aj Albánsko a Čiernu horu. A tiež hlboko pod nami zbadáme jazerá, okolo ktorých sme mali ísť. Teraz pochopíme, že sme mohli zvoliť aj inú trasu na výstup. Na zostup volíme druhú stranu, je kratšia, za chvíľu sme dole pri jazerách. Tu si dáme rýchly obed a pokračujeme až ku križovatke, kde sme predtým odbočili vpravo. Teraz, keď oblačnosť ustúpila, je cesta hore úplne zjavná , tá od križovatky rovno hore by bola oveľa kratšia ako tá napravo, čo sme zvolili my. My sme spravili celkom slušný okruh. Po 12,5 km a necelých 5 hodinách sme na mieste , kde sa máme stretnúť s Bekimom a on prichádza zároveň s nami. Sadáme do auta a vyberieme sa na hodinovú jazdu dole do Juniku. Bekim nás vezie krížom cez dedinu Junik, lebo nám chce ukázať školu, kde pracuje. Je hrdý na svoju školu, vraj učia deti recyklácii, ktorá tu nie je samozrejmá. Tu ešte stále ľudia, keď idú do hôr na piknik, všetok bordel po sebe nechajú tam, kde boli, takže recyklácia je naozaj ešte v plienkach. Cesty lemujú odpadky, na každom parkovisku sú haldy bordelu. Bekim nás dovezie späť do hotela, rozlúčime sa s ním a sľúbime, že niekedy prídeme aj v zime.

 Boli sme rýchli, je len popoludnie, príliš skoro zaliezť do izby. Rozhodneme sa pre návštevu mesta Peje vzdialeného pol hodinu jazdy.

Peje

Peje je pomerne veľké mesto, ale ani zďaleka nie také pekné ako Prizren, kde sme boli pred 2 rokmi. Cestou do centra míňame niekoľko 4hviezdičkových hotelov. Čudujeme sa, kto tu vlastne v hoteloch býva a prečo a tiež prečo sú všetky hotely, vrátane toho nášho, práve 4 hviezdičkové. Inak je Peje pomerne moderné mesto, skoro všetky budovy sú nové. Bekim nám s hrdosťou v hlase vysvetľoval, ako obnovili vojnou zničenú krajinu a postavili nanovo množstvo budov. Peje má aj starú časť - Starý bazár, taký typický balkánsky bazár s množstvom obchodíkov so zlatom a " značkovým " oblečením. Máme chuť na kávu, vojdeme do malej cukrárne, ktorá je celá ružová. Peťo tu vyzerá dosť nepatrične. Objednáme si po koláčiku a k tomu espresso s mliekom a vodu. Mladá slečna pýta za to 2,80 EUR. Najprv som si myslela, že sa pomýlila, že je to len za 1 kávu, ale nie, to je celý účet. Už sa zotmelo a sme aj dosť unavení, vraciame sa do nášho hotela, kde na nás čaká špeciálne pripravená večera.

Majiteľ hotela nám na večeru pripravil fli - kosovské národné jedlo. Jeho príprava je zdĺhavá, najprv sa na ohni pečú čosi ako palacinky a potom sa naukladajú na seba. Servírujú nám to na veľkom drevenom tanieri spolu s nakladanou zeleninou, balkánskym syrom, ajvarom, cesnakovou omáčkou a slivkovým lekvárom. Najprv si fli dáme na slano a potom na sladko. Je to chutné jedlo a veľmi sýte, nevládzeme zjesť všetko. Necháme si zvyšok zabaliť na cestu na druhý deň. 

Majiteľ sa príde s nami na záver rozlúčiť  a nesie nám aj darček. Drevený tanier, podobný tomu, na ktorom servírujú fli, ale menší. Je to od neho veľmi pekné gesto. Teraz už chápeme tie 4 hviezdy pod menom hotela. Prvá je za vynesenie batožiny do izby, druhá za zabezpečenie odvozu na túru, tretia za osobnú starostlivosť majiteľa, ktorý nám bol celý čas k dispozícii a štvrtá za darček na záver pobytu. A vlastne by si zaslúžil aj piatu - za všetky drinky, ktoré išli na účet podniku alebo šiestu za kuchára, ktorý prišiel do práce o hodinu skôr kvôli dvom hladným turistom. Ten jeden chrobák, ktorý spadol na posteľ, keď som zatiahla záves, je už dávno odpustený. 

Ráno odchádzame z hotela ešte pred príchodom kuchára, preto si dáme len čaj spolu s ostatnými štamgastami. Oni majú k čaju na rozdiel od nás aj pol deci a cigaretu, sedia tu každé ráno tí istí a ešte sme ich ani raz nevideli platiť. Presne ako my, ani my za posledný čaj neplatíme. Rozlúčime sa s tým, že ešte niekedy prídeme. 

Opäť Srbsko

Vraciame sa do Srbska tou istou cestou, cez Čiernu horu, opäť bez čakania prejdeme obidve hranice. V Srbsku ostaneme ešte 2 noci, ale pomaly sa budeme presúvať smerom k Slovensku. 

Stary Ras

Prvá zastávka je na ďalšom UNESCO mieste - Starý Ras. Toto hlavné mesto stredovekého srbského štátu Raška pozostáva z archeologického náleziska pozostatkov kostola, kláštorov a iných stavieb, stredovekej pevnosti na vysokom kopci a kláštora Sopočani. Chodník vedúci k pevnosti na skale začína v reštaurácii pod ňou. Trvá asi pol hodinu, kým sa vyškriabeme k pevnosti. Je odtiaľto pekný výhľad, ale inak žiadny veľký dojem na nás táto zrúcanina neurobila. Takýchto máme na Slovensku mnoho, ale zrejme nebyť UNESCO ochrany, už by tu ani tieto posledné múry nestáli. Pokračujeme v jazde smerom k národnému parku Tara, kde by sme chceli prespať túto noc. 

Uvac

Jedným z najkrajších a  najfotografovanejších miest v Srbsku je určite rieka Uvac a jej meandre. Kľukaté údolie vytvorila rieka Uvac do vápencového koryta a toto údolie je veľmi hlboké, steny kaňonu dosahujú výšku asi 100 metrov. Podľa povesti meandre vznikli, keď svätý Juraj zabil draka a ten ako zomieral, švihol chvostom a vytvoril meandre. Najprv zastaneme autom pri reštaurácii s názvom Molitva ( modlitba ) , odkiaľ je pekný pohľad na meandre, ale potom v diaľke zbadáme inú vyhliadku a tak sa odvezieme autom ešte o niečo ďalej, až na parkovisko pár metrov od vyhliadky Molitva. Z drevenej vyhliadky je krásny pohľad do údolia, čo nás však fascinuje ešte viac, sú orly lietajúce nad našimi hlavami. Je ich možno 20 a lietajú nízko nad nami, chvíľu sa aj bojím, aby si niektorý z nich nemyslel, že mobil v mojej ruke je niečo dobré pod zub. Sú to obrovské tvory, neskôr sa dočítame, že pri Uvaci hniezdi najmä sup bielohlavý a kondor krkavcovitý ale aj vzácny zdochlinár biely. Je nám úplne jedno, či sú to orly či supy, ich let je každopádne nádherné divadlo. 

Potom pokračujeme smerom na Zlatibor, ktorý je vstupnou bránou do Národného parku Tara. Vzdialenosť medzi týmito našimi zastávkami nie je veľká, ale časovo je to dosť náročné, cesty majú síce kvalitný povrch, ale sú samá zákruta. Preto kým prídeme do Zlatiboru, je skoro tma.

Vraj Zlatibor je v Srbsku čosi ako u nás Donovaly, smotánka sa sem chodí rekreovať. Už z diaľky vidíme, že mesto žije, ruské kolo sa krúti a je celé vysvietené , rovnako aj ostatné kolotoče. Aj v Srbsku robia z národných parkov lunaparky. Rozhodneme sa radšej potiahnuť ešte o niečo ďalej až do dediny Kremna, kde sa NP Tara začína. Cez booking si nájdeme celkom pekný a pohodlný byt za 40 EUR a v obchode si kúpime niečo na večeru. Už sa nám nechce ísť ani do reštaurácie, aj keď je hneď vedľa bytu. Ale ani majiteľ bytu nám ju neodporúča, párky budú asi lepšie.

Národný park Tara

Národný park Tara sa nachádza v rovnomennom pohorí , ktoré je súčasťou Dinárskych Álp. Je to kus neporušenej prírody, tvoria ho hlavne lesy, ktoré sú domovom divých zvierat - medveďov, vlkov, kamzíkov a rysov. Tieto lesy sú predelené tiesňavami, najväčšou je kaňon rieky Drina, ktorá tvorí hranicu Srbska s Bosnou a Hercegovinou. NP Tara je na zozname prírodného dedičstva UNESCO. Za vstup do parku sa platí malý poplatok, park križujú cesty, takže skoro všade sa dá dostať autom, ale je tu aj veľa dobre značených turistických chodníkov. ´Turistickým centrom parku je Mitrovac, uprostred náhornej plošiny. Tu sa nachádza aj informačné centrum, kde si berieme informačné letáky a kupujeme magnetku. Najprv smerujeme k jazeru Zaovine, ktoré je zhruba v strede parku. Nad jazerom sa vznáša ranná jesenná hmla a preto nevidíme z jazera nič. V informačnom letáku vyčítame, že najkrajšou vyhliadkou je Banjska Stena, vedie k nej makadamová cesta z Mitrovacu, asi 6 km dlhá, potom už musíme odparkovať auto a asi kilometer ísť pešo viac-menej po rovine po turistickom chodníku. Všade sú tabule, pozor medveď, ale také šťastie nemáme, aby sme nejakého stretli. Výhľad z Banjskej Steny je naozaj luxusný, na smaragdovozelené jazero Peručac a rieku Drinu asi 800 metrov pod nami. A Bosnu a Hercegovinu oproti. Vrátime sa späť do Mitrovacu a odtiaľ sa odvezieme na druhú stranu parku , chceme ísť na ďalšiu vyhliadku Ravna Stena. Tento turistický chodník k Ravnej Stene nás vedie strmo nahor, po včerajšej túre nás celkom bolia nohy, ale je to dobrá prevencia pred svalovkou. Z Ravnej Steny nemáme síce výhľad na jazero, ani rieku, len na hory a lesy národného parku, stále je to však krásne. Vraciame sa autom k Mitrovacu a zastavíme sa aj pri jazere Zaovine, lebo hmla už ustúpila. Rozhodneme sa zísť autom k jazeru Peručac, veríme, že tam nájdeme nejakú reštauráciu. Cesta dole k jazeru sa kľukatí, zastaneme ešte na poslednej vyhliadke Zelenika a potom už zídeme až k jazeru. 52 km dlhé jazero Peručac vzniklo umelo, prehradením rieky Drina a je tretím najväčším Srbským jazerom. Breh lemujú plávajúce domy, niektoré vyzerajú luxusne, niektoré obyčajne. Žiadnu otvorenú reštauráciu tu nenachádzame, aj houseboaty už vyzerajú byť väčšinou zazimované. Nevadí, odtiaľto už pôjdeme smerom k domovu, po ceste určite nejaká reštaurácia bude. 

Vrelo

Cesta vedie popri rieke Drina, obzeráme sa, či nenájdeme otvorenú reštauráciu, keď zrazu zbadáme parkovisko a pomerne veľa ľudí okolo. Odparkujeme auto a na parkovisku si prečítame na billboarde , že tu pramení najkratšia rieka Srbska a možno aj celého sveta - Vrelo. Má len 365 metrov od prameňa k ústiu. Vydáme sa pešo smerom, kde mieri viacero ľudí, až prídeme k prameňu rieky. Prameň je výdatný a už po pár metroch sa z neho stáva široká rieka. Vyberieme sa popri brehu, lebo vraj, podľa legendy, každý kto prejde od prameňa k ústiu, bude šťastne žiť celý rok a tiež, že každé prianie, ktoré človek vysloví pri prameni sa do 365 dní splní. Dĺžka rieky sa nikdy nemení a preto vraj každý mladomanželský pár by sem mal prísť, aby sa ani jeho láska nikdy nezmenila. Poctivo kráčame popri brehu, lebo však všetko toto sa nám zíde a za pár minút sme pri ústí Vrelo do Driny, kde Vrelo vytvára krásny vodopád ako dopadá do o pár metrov nižšie tečúcej Driny. Je tu aj reštaurácia, ale keď o´tvoríme dvere, ovalí nás cigaretový dym. V Srbsku sa v reštauráciách fajčí, na čo my už nie sme zvyknutí. Ideme radšej ďalej až do mesta Valevo, kde nájdeme celkom schopnú reštauráciu. Majú v menu aj prebranac, jedlo z fazule, mrkvy a póru, ktoré nám v Srbsku zachutilo a varievame si ho aj doma a je skvelé aj tu.

Na noc zakotvíme v apartmáne na okraji Nového Sadu, len kúsok od diaľnice. Nový Sad má strategickú polohu, lebo z neho sme na druhý deň doma za 6 hodín aj s polhodinovým čakaním na hranici. 

Jesenný Balkán nesklamal. Dobré počasie, dobré jedlo, dobré ceny, milí ľudia a zážitky. Čo viac človek môže od dovolenky chcieť?

Heslo Expedície: Čím dlhšie ideme, tým dlhšie nám to trvá!